Guľa na nohe – prvé články reťaze

Už si nepamätala, kedy začala hovoriť o vzťahu k svojej mame ako o guli na nohe. Prišlo to tak samé od seba. Ani sa nečudovala po toľkých rokoch trápenia, tápania, omylov a nepochopenia. Áno, bola to pre ňu záťaž, problém. Skala, s ktorou si nevedela poradiť. Nikto jej nevedel poradiť. Taktiež nevedela, kde to všetko začalo. Nikto to nevedel. Len mama a možno ani tá. Ani otec, ani jej súrodenci si nevšimli, kedy začal ten nenápadný proces zmeny. Nikto si nevšimol, že mama sa začala strácať a ponárať sa do sveta tmy, beznádeje a nebezpečenstva.

Keď to zaznamenali, bolo už neskoro. Vtedy, keď jej zvláštne správanie už bilo do očí. Často nechápala, čo sa od nej chce. Otec zatváral oči a radšej utekal do svojho vlastného sveta. Ich manželstvo bolo všetko možné, len nie harmonický vzťah dvoch ľudí, ktorí sa kedysi dávno brali snáď z lásky. Z lásky?

Z ich kolorovanej svadobnej fotografie vyžaruje aj po rokoch krásna harmónia. Rovnaká ako v tej čarovnej záhrade, kde ich Anna po mnohých rokoch videla spolu. Kde? Niekde, kde sa zvítali láskyplným objatím. Znova mladí a krásni sa obrátili k Anne a usmievali sa na ňu. 

Tu, v tomto svete ich telá už nerušene odpočívajú v spoločnom hrobe. Za života boli k sebe… nuž zlí.

Anna často počúvala hmlisté a neurčité príbehy o mladosti svojich rodičov. Boli to len náznaky, malé čriepky. Niekedy veľmi ostré. O láske a zrade. Mama bola krásavica a otec bol fešák, za ktorým sa otočila mnohá sukňa aj neskôr, keď mu už roky pribudli. Zrejme sa tie sukne nielen otáčali, ale aj padali, či sa vyhrňovali. Ako môžu deti vedieť o veciach dospelých? O zákrutách vzťahu muža a ženy, sexu, žiarlivosti, odpúšťania a hnevu?

Bez vetra sa však ani lístok nepohne. Ako dospievala, čoraz viac si aj nevedomky kládla otázky, ktorým nerozumela. Vždy sa stiahla do seba, keď tato, ako mu vraveli, prišiel domov v nálade a mama vzbĺkla ako fakľa a vrieskala na neho: „Ty ožran, choď tam, kde ti naliali! Nemôžem ťa ani cítiť!“

Hoci to mama vždy popierala, boli tam aj facky a ktovie čo ešte. Radšej nevedieť. Dieťa nevie, ale ako dospieva, dokáže si mnohé domyslieť. Prípadne vymyslieť? Toľko otázok a žiadne odpovede. Vysvetlenie, nech by bolo akékoľvek, by dávalo jej svetu predsa len akú takú zmysluplnosť. Ale vždy, keď sa odvážila spýtať, narazila na mlčanie alebo „na to si ešte malá“. Tabu, tabu… všade samé tabu.

„Nikomu nesmieš veriť! Všetci ťa nakoniec sklamú,“ kládla mama dôrazne nečakané a nechcené bremeno na srdce svojej dospievajúcej dcére.  Pubertiačke, ktorá prvýkrát vnímala viac ako len platonický záujem druhého pohlavia. Vzrušujúce pocity, ktoré boli zároveň tak extatické a zároveň tak neznáme, že ju oberali o schopnosť myslieť a reagovať inak ako len splašeným rozbúchaním srdca. Jozef z vedľajšej triedy, rovesník, jej dával pocit výnimočnosti. Obchádzali sa ako dvaja tancujúce motýle a nevedeli čo so sebou. Vždy sa stiahla a vždy stratila reč v jeho prítomnosti.

Prvá láska, prvé dotyky srdca, prvé túžby byť s tým výnimočným človekom a prvé bolesti zo svojej neschopnosti byť ako jej spolužiačky. Bezstarostné a ukecané. Tak voľné a slobodné, keď žartovali alebo sa hádali so spolužiakmi. Jozef zostal v jej neskúsenom srdiečku platonickou láskou a stratil sa jej zo života hneď, ako skončila základná škola. Býval v susednej obci. Nič o ňom nevedela, dokonca ani to, kde nasmeroval svoj ďalší život.

Mama jej nikdy nedala odpovede na otázky, ktoré ju vtedy trápili. Vlastne sa jej postupne prestala pýtať. Videla pred sebou odstrašujúci vzor spolužitia muža a ženy a hoci si to vtedy neuvedomovala, tento vzor poznačil jej vlastné vzťahy. Prečo sa vystavovať riziku sklamania a bolesti? 

Neskôr, keď Anna vstupovala do sveta dospelosti, jej bolo zrejmé, že by sa svojej mamy pýtala zbytočne. Mama sa stratila v bludisku vlastných bludov. V realite nereálna, kde vnútorný svet prevzal opraty a zviazal ju v presvedčeniach, ktoré vonkajší svet miatli. Otec sa k nej správal ako k bláznivej žene a neurobil nič. A tak nerobili nič ani ich dcéry. Nikto z nich ani len netušil, čo by bolo potrebné urobiť, aby sa mamina blúdiaca duša vrátila.

Napokon to nebolo ani také zlé. Zmena bola veľmi plazivá a tak sa jej stíhali prispôsobovať. Poriadne si to ani nepamätala. Nechcela si to pamätať. Pravidelné otcove alkoholové záťahy, kde ožratý na mol prespával v jarkoch a potom sa dovliekol domov, kde ho vítala žena vo vývrtke so slovníkom vulgárneho prístavného námorníka. Nenávidela ho za to.

Dve strápené duše utopené v močiari beznádeje. Keď umrel, vedela s nečakanou jasnosťou, že nenávisť k nemu bola len vyjadrením zradeného dieťaťa, ktoré túži byť milované milovaným človekom.

Neplakala, keď ho našla. Neplakala, keď obehávala úrady a zabezpečovala pohreb. Neplakala, keď chlapi z pohrebnej služby odnášali telo. Skôr mala chuť sa smiať nad absurdnosťami, ktoré sa odohrávali pred jej očami. Neplakala na pohrebe. Neplakala na kare. Bola v zvláštnom stave čudnej reality bez emócií. Svet sa utopil v povinnostiach, o ktorých nemala žiadnu predstavu, ale aj tak ich musela zvládnuť. Rodina sa rozišla a v byte zostala s matkou, ktorej myseľ sa niekde túlala a s mladším bratom, o ktorom ani netušila, ako to celé zvláda.

Až hlboko v noci v prázdnej izbe sa škrupina rozbila na kúsky a v hlbokom žiali, ktorý jej až fyzicky trhal každú bunku tela, sa usedavo rozplakala, dusiac vzlyky do vankúša.

Ráno sa zobudila do reality, v ktorej musela prevziať zodpovednosť. Bolo len dobré, že netušila, čo za cestu ju čaká.