Rieka vždy nakoniec splynie s morom. Keď vytryskne ako malá strieborná stružka z hlbín hory, netuší, čo ju stretne. Či už vyskočí divoko a rozjarene alebo len tíško a nenápadne, má pred sebou dlhú cestu plnú zákrut a nečakaných prekážok. Avšak napriek tomu, tečie, potáca sa, rozlieva sa do krajiny, či sa prepadá cez skalnaté strže, vždy má jeden jediný cieľ. Na začiatku o ňom nič nevie. Ktovie, možno je to tak dobre.
Anna akurát čítala obľúbený príbeh, ktorý ju vždy rozosmial. Mala rada fantáziu amatérskych spisovateľov. Ich túžby, nádeje, ambície im umožňovali tkať príbehy plné dobrodružstiev. Sem tam s podivuhodnými zákrutami deja. Páčilo sa jej, že sa nenechávajú spútavať konvenciami, pravidlami a častokrát ani skladbou vety či gramatikou. To jej vždy vrážalo do očí, keď čítala profesionálnych autorov, prípadne za takých sa vydávajúcich. Tu to bez problémov prehliadala. Príbeh bolo to, čo sa počítalo. Možno mala tento benevolentný prístup len kvôli tomu, že sám život sa neriadil formálnymi pravidlami a skladal skladačky osudov do niekedy až neuveriteľných drám.
Vždy mala rada príbehy. Od prvých okamihov, keď dokázala spájať písmenká a chápať ako sa píšu vety. Rada by aj rozprávala, ale nemala komu. Tak svoju túžbu nasmerovala na príbehy písané inými. Jasný knihomoľ kričiaci po stýkrát späť mame “Už, už to bude… ešte dočítam kapitolu.” A tak ako vždy, nahnevaná mama prišla, vytrhla jej knihu z ruky a s krikom a sem tam aj buchnátmi ju vyhnala vyniesť smeti, upratať kúpeľňu či kúpiť niečo veľmi prepotrebného pre kuchyňu.
Vždy bola tým ticho tečúcim potôčikom nenápadne sa predierajúcim medzi steblá trávy. Strateným pred očami iných. Rozžiarenými očami sledovala svet. Uchvacovalo ju more zlatého obilia vlniaceho sa vo vetre ako obrovský mäkký koberec. Nadchýnal ju štebot vtákov vznášajúcich sa vysoko do modrej oblohy, kde spievali chválospevy slnku, ktoré jej láskavo zohrievalo pokožku nahých rúk a nôh. Smiala sa vetru, ktorý jej rozfúkaval vlasy do prapodivných kreácií. Cítila spojenie so všetkými tvormi, ktoré zachytili jej zmysly túžiace po kráse. Skrytú divokosť v srdci odrážali plamene praskajúceho ohňa a žiarivé hviezdy nad hlavou. Tak vysoko. Tak ďaleko. A zároveň tak blízko. Len natiahnuť ruku a dotknúť sa. Dotknúť sa hviezdy. Niekde určite bola aj tá jej. Nežne sa prihovárajúca v snoch “Som tu. Som s tebou.”
Rieka, cesta…