Slnko jej svietilo na hlavu nie úplne priamo. Predieralo sa cez husté koruny stromov po oboch stranách starej zabudnutej cesty a vytváralo mozaiku svetla a tieňov. Mohla si dovoliť kráčať uprostred. Po tej úzkej ceste prešlo auto len zriedka. Sem tam diera, sem tam záplata. Po ľavej strane húštiny, za ktorými sa dvíhali mierne kopčeky vinohradov. Po pravej stane neprístupný jarok a za ním spustnuté záhumienky až dole k potoku. Raj pre lesnú zver, ktorá mala nerušený prístup k vode a v pichľavých divoko rastúcich húštinách nachádzala úkryt.
Merala túto cestu už ani nerátala koľký krát. Či už sa na tú cestu dostala z centra mesta alebo okľukou popri potoku. Tá zanedbaná cesta, vlastne stará stromová aleja ju viedla priamo na sever. Viedla ju Severka neviditeľne žiariaca vysoko v osvetlenom nebi. Táto aleja bola svedkom jej detských výletov, veselého džavotania s ďalšími dievčatami, alebo organizovaných vychádzok zo školy. Prešli odvtedy roky, ale takmer nič sa nezmenilo. Len stromy boli vyššie a ošľahanejšie, kríky neprístupnejšie a asfalt bol ako popukaná stena.
Keď pred sebou zbadala staré protitankové betónové zátarasy, vedela, že už je blízko k cieľu svojej cesty. Ešte kúsok rovno a potom ostrá zákruta doprava a mala pred sebou vchod do novej psychiatrickej nemocnice. Cez areál tiekol regulovaný potok. Záhony boli starostlivo upravené. Ruže kvitli popri chodníku svojimi nádhernými kvetmi. Jej predtým svižný krok sťažel. Pekne upravený areál so sochou ženy púšťajúcej holuby by mohol byť oázou kľudu a pokoja. Hm, možno aj pre niekoho bol. Za vysokými stromami sa črtali hranaté budovy, ktoré ilúziu pokoja rozbíjali na črepy. Zamrežované okná a balkóny ovíjajúce budovy koldokola niesli silné kovové zábradlia čnejúce sa až k ďalšiemu poschodiu. Už vedela, že uprostred každej kocky je malé zelené átrium. Mala pocit, že sú používané málo, hoci v každom bola lavička a upravené záhony kvetov.
Vošla do jednej z budov. Kdesi vzadu za poslednou z nich boli už len neupravené húštiny. Viedol odtiaľ betónový chodník ďalej v podstate bez cieľa k opustenému sídlu. Vraj to bol kedysi mlyn. Ktohovie? Takmer nedotknutá divočina na jar zazelenená medvedím cesnakom od cesty až k tenkej stužke bahnistého potoka, ktorý sa vinul pod úbočím strmých kopcov, v tieni ktorých bola nemocnica postavená. V tých kopcoch sa skrývali staré bane, o ktorých si ako deti rozprávali strašidelné povesti.
Dnes nemala čas na detské spomienky. Návštevné hodiny boli len do piatej, i keď už vedela, že sa nemusí toho času až tak striktne držať. Ale keďže sa chcela vyhnúť frfotaniu personálu, snažila sa prísť ešte pred piatou.
Trikrát do týždňa merala tú cestu. Trikrát do týždňa vstupovala do neútulnej vestibuly a buď si zavolala výťah alebo vyšla po schodoch hore. Pred dverami, ktorých sklá boli zakryté bielymi úhľadnými záclonkami, si povzdychla a zazvonila. Potom čakala, kým si ju niekto všimne. Medzitým si obzerala nástenky stokrát videné. Bez záujmu o ich reálny obsah. Keď vo dverách konečne zaštrkotal kľúč, náhlivo sa obrátila. Po pozdrave si vyžiadala svoju mamu. Zvyčajne ju potom zaviedli do ambulancie kúsok od dverí, kde podpísala, že berie mamu von na prechádzku. Niekedy prehodila pár slov so sestrami o tom, čo je nové. Prípadne sa jej sestry znova posťažovali, že mama sa zas pocikala a že aké je to strašné. Vo vedľajšej miestnosti už mala prichystanú igelitku so špinavým oblečením, aj tým pocikaným. Vedela, že keď sa vrátia z prechádzky, zoberie to domov oprať. Stále dokola sa opakujúci rituál.
V rukách niesla inú, s čistými vecami a ovocím. Už sa dávno naučila, že nosiť mame balenú vodu či nejaké jedlo nemá žiaden zmysel. Maximálne paradajky a diabetické tyčinky. Všetko ostatné odmietala ako otravu. Aj s výberom ovocia či zeleniny sa musela popasovať. Nakoniec sa jej výber zúžil na paradajky a sem tak jablko, aj keď nie každé bolo prijaté.
Našli si miesto na voľnej lavičke. Mama sa teda moc prechádzať nechcela. Vždy hneď hľadala miesto, kde by sa usadili. Výnimkou bola cesta do bufetu pri vrátnici. Bola to skôr formalita, lebo výber tam bol veru biedny, ale mali aspoň diabetické keksíky.
Po obligátnej otázke „Ako sa máš?“, na ktorú v skutočnosti ani nečakala odpoveď, mlčali alebo prehodili pár jednoslabičných viet až kým si nesadli.
„Doniesla som ti čisté veci a tu sú paradajky.“
Mama si zobrala igelitové vrecko s paradajkami a po dôkladnom preskúmaní si jednu zobrala a zahryzla sa do nej. Ostatné vložila späť do tašky.
„Kedy pôjdem domov?“ Táto otázka sa opakovala so železnou pravidelnosťou.
„Mama, neviem. Lekár mi hovoril, že ti nastavujú lieky. Sestrička mi povedala, že s nimi nechceš chodiť na prechádzky…“
„Načo by som s nimi… takými…“ mama ju odmietavo prerušila.
„Mávate nejaké sedenia? Čo robievate? Vraj nikdy nič nepovieš?“
„Načo. Chcem ísť domov. Ty nevieš, čo sa tu deje. Aké sú tie ženy zlé.“
Anna sa nikdy nedozvedela, čo sa deje za tými nemocničnými stenami. Zo začiatku sa chcela dozvedieť viac od lekára, ale vždy sa dozvedela v podstate to isté „Vaša matka nespolupracuje. Celé dni sedí pri dverách izby a ledva ich sestra odomkne, tak si ľahne do postele. S nikým sa nerozpráva.“
Tentokrát sa už ani nesnažila od mamy vymámiť nejaké bližšie vysvetlenie. Vždy keď sa o to pokúsila, mamina reč začala byť vyhýbavá a nejasná. Niekedy jej vety ani nedávali zmysel. Jediná nemeniaca sa nitka bola, že sa za múrmi nemocnice dejú strašné veci a ona chce ísť domov.
Anna radšej zmenila tému na niečo bezpečnejšie. Na Murka. Zaodŕhala a odložila tašku vedľa seba. Začala matke rozprávať, čo včera robil Murko, ako sa spolu hrali a ako odmietol šunku, lebo Murko je ten najlepší detektor kvality šunky. Murko, čierny kocúr, bol mamin miláčik, i keď ho zo začiatku striktne odmietala.
Murko k nim prišiel jeden októbrový piatok. Anna bola doma sama. Všade bolo ticho, len z televízora sa ozývali tlmené zvuky. Mama bola už týždeň u svojej mladšej dcéry. Annina sestra bola v nemocnici a mama sa jej starala o deti a beh domácnosti. Anna bola v ten večer zaujatá prácou. Na stole mala obálky a listy klientom. Niekoľko stovák listov si obálkovali svojpomocne a aby to odsýpalo, zobrala si ich domov. Nesúhlasila s týmto riešením, ale keď tak jej šéf a marketingová šéfka rozhodli, chcela to mať čo najskôr z krku. Zaujatá monotónnou prácou zrazu začula od vchodových dverí zvláštny zvuk. „Mňau?“ Na desiatom poschodí paneláka? To sa jej snáď sníva?
„Mňau,“ sa zopakovalo a potom ešte raz. Odišla do chodby a po krátkom zaváhaní otvorila dvere. O nohy sa jej obtrela čierna mačka. Vstúpila, akoby tu bola doma od nepamäti. Anna prekvapene ustúpila a nechala zviera prejsť dnu. Pre istotu sa ešte vyklonila na chodbu, či tam niekto nie je. Nič.
„Odkiaľ si sa tu zobrala,“ sklonila sa k mačke a poškrabkala ju za ušami.
„Mňau, mňau,“ zakontrovala cica, keď si do Anninej dlane tlačila labužnícky hlavu.
„Ty musíš byť od susedov zhora, že?“
Susedia nad nimi mali čiernu mačku, ktorú nechávali často na balkóne. Zrejme ju vymkýnali dosť často. Z kuchynského okna ju vídavala, ako sa prechádzala po zábradlí a mraučí. Najmä v noci bývavali intenzívne zvukové prejavy až nepríjemné. To bude určite ich mačka. Musí sa ich spýtať, ale teraz nie. Predsa bolo už jedenásť v noci.
„Čo s tebou? Nič tu pre teba nemám.“
Nemala ani pre seba. V chladničke bol kúsok malokarpatskej salámy a chlieb. Nestihla ísť do obchodu, ale keďže bola sama, tak jej to nevadilo. Vedela, že v sobotu nakúpi. Sadla si znova na sedačku a nechala mačku, nech si robí čo chce. Čo si pamätala z toho večera, ani raz jej neprišla na um myšlienky aby toho nečakaného hosťa jednoducho vysadila pred dvere. Zabrala sa znovu do práce. Kocúrik, áno zistila to, sa spôsobne usadil ako malá sfinga na okraji stola a pozoroval ju. Malá čierna sfinga s malým bielym fliačikom na hrudi. Pozorne sledoval jej ruky a vôbec sa nesnažil zasahovať.
Keď skončila, bolo po polnoci a zrazu mala pred sebou dilemu. Čo s mačkou? Kedysi mala knihu o chove mačiek, ale už neexistovala. Mala hmlistú predstavu, čo bude potrebné. Zo spodku skrine vyhrabala páranú vlnu. Vystlala ňou lavór s predstavou, že to bude pelech na spanie. Na zem položila noviny, pre prípad keby bolo treba uľaviť telu. Do misky dala kúsok salámy a chleba. Bolo jej jasné, že to nie je zrovna strava pre mäsožravú šelmu, ale kde nič nie je, tam ani čert neberie. Zavrela všetky dvere do chodby a išla si ľahnúť do svojej postele.
Ráno našla kocúra usalašeného na lavici na topánky. Pelech bol použitý ako záchod a miska s jedlom bola prázdna. Bol to prvý a zároveň poslednýkrát, kedy Murko zožral také pre mačku nedôstojné jedlo. Ale v to ráno ešte svoje meno nedostal. Pri ceste do obchodu vybehla na jedenáste poschodie informovať susedov, že zrejme ich mačka je u nej.
„Mačka? Naša je s nami. To určite nie je naša,“ presvedčivo zareagovala suseda. Trošku akoby agresívne. Nepestovali susedské vzťahy a okrem toho vedela, že o nej klebetí. Nepresvedčená radšej vycúvala z nepríjemnej situácie. Keď sa vrátila z obchodu, napísala na list papiera „Našla som čiernu mačku. Majiteľ nech sa prosím ozve.“ Podpis a telefón. Nikto sa neozval.
Strávili spolu dva príjemné víkendové dni. Ďalšiu noc už spal na jej posteli. Slušne vychovaný si ľahol na uterák pri nohách postele. Vždy, keď si na to spomenula, musela sa smiať nad jej vtedajšou pochabosťou. Ako si utekala umyť ruky po každom jednom pohladení a tiež ako neustále kontrolovala miesta, na ktorých sa zdržal. Či snáď niečo neprístojné vykonal tam, kde nemal. Pritom bol vzorom vychovanosti.
V pondelok ráno mala srdce naplnené ťažobou. Nemôže si ho nechať. Vedela, že matka nikdy neschvaľovala zviera v byte. Neochotne, akoby cítila, že robí nesprávnu vec, vysadila kocúrika na schodisko spolu s miskou naplnenou konzervou. Bol to jej najdlhší deň. Bola ako na ihlách nech robila čokoľvek. Čo robí? Kde pôjde? Otázky bez odpovedí odvracali jej pozornosť od toho, čím sa práve zaoberala. Večer mala kurz angličtiny. Má sa na naň vykašľať? Alebo má radšej počúvať hlas rozumu a spamätať sa. Domov sa vrátila neskoro. Vstúpila z výťahu a zapla svetlo. Vykukla na schodisko. Bolo prázdne. Srdce jej zovrela neznáma bolesť, keď zbadala… nič. Nič, len misku.
„Čččč,“ zavolala nesmelo. A potom znova. Nechcela sa len tak vzdať. Zrazu nad sebou začula slabý zvuk. Vybehla na dvanáste poschodie a tam za mrežami k výťahovej šachte sa na ňu díval svojimi veľkými žltými očami a neisto zamňaukal. Volala na neho a sľúbila mu, že už ho neopustí. Obtierajúc sa o tyče zábradlia k nej pomaly prišiel a nechal sa zobrať do náručia. Vedela, že si ho už nedá vyhovoriť. Vedela, že pred sebou má len jednu prekážku. Matkin odpor.
„Kým prídem, tá mačky musí byť preč!“ dostala odkaz od sestry.
Nijako ju táto reakcia neprekvapila. Sestra bola prostredníkom ich bojových výpadov počas celého zvyšku jej pobytu v nemocnici. Anna zatiaľ kúpila výbavu a stravu, našla veterinára a spolu absolvovali prvú veterinárnu prehliadku. Mladá doktorka jej oznámila, že nemá ani pol roka a že je ešte čas na očkovanie. Inak je zdravý a životaschopný. Pôvod jeho vodorovnej jazvy nad hornou perou už naveky zostal tajomstvom. Vlastne ladil k jeho osobitej povahe.
Anna sa nedala a zvíťazila. Zostal a nakoniec si mamine srdce poľahky omotal okolo ostrého pazúrika a už ho nikdy nepustil. Ach a dostal meno Murko.
… a stal sa maminým svetlým bodom, dušou, pri ktorej po tak dlhom čase znova vedela precítiť lásku. Lásku, ktorú mohla bez strachu prijímať a bez strachu dávať.
Žiaden komentár, buďte prvý.