Sľub

Anna stála pred vchodovými dverami s porazeneckým pocitom „nuž nedala som to“.
Kým sa jej pravá ruka váhavo blížila ku kľučke dverí, pred vnútorným zrakom sa jej prehral nočný sen. V skutočnosti to bola skôr nočná mora. V ušiach je rezonoval sľub, po ktorom zaspala spokojným hlbokým spánkom. Sľub, že ráno objíme svoju mamu.

Ten sľub bol zrazu neuskutočniteľný. Skúsila to v to ráno niekoľkokrát, ale vždy sa zháčila. Takýto prejav blízkosti nebol v ich rodine bežný. Skôr naopak. Bolo ho ako šafranu. A tak to vzdala a vybrala sa k dverám. Musela predsa odísť do práce a autobus na ňu nebude čakať.

Ruka je zamrzla nad kľučkou. Čas a priestor prestali na neznámu dobu existovať.

„Keď odídeš, je s tebou koniec,“ prebleslo jej hlavou. Telom jej prebehla vlna hrôzy, ktorú zažívala v sne zoči voči čomusi temnému. Zoči voči zlovoľným bytostiam, ktoré sa jej vysmievali a tešili sa, že je už ich. Ktoré vírili okolo nej a sťahovali ju do temnoty a ich slová „neujdeš nám“, jej vrážali do mozgu ako dýky.

Vtedy dala ten sľub. Sľub, ktorý mal váhu života a smrti. Osvietenia alebo zatratenia. Objať matku. Svoju matku. Matku, na ktorú večer nepríčetne kričala: „Nenávidím ťa!“

Zrazu kľučku pustila a náhlivo sa vybrala cez chodbu do kuchyne. Bez slov a bez varovania pristúpila k mame, ktorá si práve robila raňajky, a objala ju neobratne okolo pliec. Cez pery jej vykĺzlo plachým šepotom: „Mama, prepáč mi prosím ten včerajšok.“

To, čo sa za ten krátky okamih stalo, bol zázrak, na ktorý už nikdy nezabudla. Z tých zvyčajne kalných a nesústredených modrosivých očí na ňu zažiarila až nezemská neha a láskavosť. Radosť a múdrosť. Žiarivé a láskavé svetlo preniklo ako nežný blesk až do najtmavších kútov jej srdca.

Zrazu ju videla. Takú, aká bola vo svojej skutočnej nezemskej podstate. Žiarivé svetlo jasavých farieb.

Cez slzy, ktoré jej zrazu vyhŕkli do očí zazrela úsmev a pokývanie hlavou. Nevedela, ako sa znova ocitla pri dverách. Ponáhľala sa do práce.