Temný les – časť 1

Keď sa Anna po mnohých rokoch vracala k tomu pamätnému roku, uvedomila si jednu zvláštnu vec. Bol to rok, keď umrela. Boh sa už nemohol viac nečinne prizerať a zasiahol. Ten rok bol rokom pádov. Nič nebolo tak, ako si Anna želala. Bola to etapa, keď svoj život žila najmä v práci. Ráno utekala na vlak a vracala sa až neskoro večer.

V banke práve zúrila príprava na veľký tresk. Dve banky sa mali spojiť do jednej a po roku analýz systémov a procesov nastal čas pre postavenie všetkého potrebného pre chod úplne novej banky. Ešte pred rokom bola Anna presvedčená, že príde o svoji pozíciu produktového manažéra. Na stretnutiach, kde sa malo rozhodnúť, ktorým smerom sa bude uberať kartový biznis novej banky, sa stretávali dva silné tímy. Akosi s ľahkosťou prijala fakt, že v novej banke už nebude. Veď bola najstaršia a nikdy nebola príliš priebojná.

Ale udalosti sa začali uberať úplne iným smerom. Uprostred rozbiehajúcich sa prác vedenie banky odvolalo jej divíznu riaditeľku a na jej miesto bol povýšený ich kolega, ktorý dovtedy riadil prácu pobočiek. Ako sa dalo čakať, tak na prvej porade v svojej novej pozícii pyšne vyhlásil: „Doteraz nebola táto divízia vedená dobre. Odteraz bude všetko inak.“
Žiaden kredit pre odídenú bývalú riaditeľku. Miera arogancie a pýchy niektorých zarazila, ale nebolo to nič prekvapujúce od Taliana s chorvátskymi koreňmi, ktorý až príliš často prejavoval svoju nespokojnosť u svojich súkmeňovcoch vo vedení. Pre odbor platobných kariet, ktorý pod jej vedením konečne nadobudol svoj kredit, to bol celkom zásadný krok.
Anna už predtým chcela niekoľkokrát odísť. Bola odborníkom v svojej práci a nevadilo jej, že má kompetencie, o ktorých by sa jej možno inde ani nesnívalo. Na druhej strane však vnímala ako ani jej nadriadení netušia, čo vlastne robí. S príchodom Andrei sa to všetko zmenilo.

* * *

Bolo to v čase, keď nahnevane odhodila na stôl protinávrh prevádzky na to, kam má smerovať budúci vývoj kartových produktov v banke, a rozhodla sa, že nemá zmysel bojovať s veternými mlynmi. Ten návrh bol v celej svojej podstave zle postavený a nekonkrétny. Slová, slová, nič nehovoriace čísla, krátkodobé plány, žiadna vízia. Napriek tomu sa od nej očakávalo, že prikývne a zahodí svoj návrh. Napriek tomu, že ho konzultovala s kartovým expertom z milánskej centrály, ktorý ho odobril. Protinávrh vypracoval vedúci prevádzky platobných kariet. Bol to mladý muž, ktorý sa od prvého momentu zameral na svoj kariérny postup. Anna si veľmi dobre pamätala, ako sa na poslednom vianočnom večierku, ešte ako nový zamestnanec, krútil okolo členov vedenia. Nuž nie darmo. Získal si silnú podporu, ktorú Anna nemala. Bolo za tým viac, ako si zrejme dokázala predstaviť. Slabnúci vplyv jej divíznej riaditeľky a tiež nechuť angažovať sa v oblasti, ktorá bola až príliš technická, boli len tie najviditeľnejšie z mnohých menej viditeľných náznakov nastupujúcich zmien.
Anna zo svojej perspektívy pochopila, že nenájde uši ochotné počúvať. Najmä preto, že nemohla očakávať, že jej riaditeľka kvôli nej pôjde do evidentne už vopred prehratého boja.

Zazrela ešte raz na tú paródiu kartovej stratégie. Vždy verila, že za jej odbornosť má hovoriť práca a nie pochlebovanie. Nuž naivka. Vzdychla si a začala hľadať na internete vzor žiadosti o rozviazanie pracovného pomeru, keď zrazu niekto rozrazil dvere na jej kancelárii.

„Vieš čo je nového?“

Vo dverách lapala po dychu kolegyňa z kartovej prevádzky, akoby prebehla maratón, hoci ich kancelárie boli len na opačnom konci chodby. Nečakala na Anninu reakciu a spustila: „Budeme mať novú divíznu riaditeľku. Takú mladú, niečo cez dvadsať rokov. Určite očarila generála. Ako inak by mohla získať také miesto?“ nadýchla sa a so smiechom dodala: „To bude nejaká cicuška. Taká istá… ako vieš kto? Máme sa na čo tešiť.“

Hej, už jednu cicušku mali a interné tamtamy roznášali všelijaké klebety. Annu nikdy nezaujímali, pokiaľ sa nedotýkali jej práce. Takže zmena? Možno to nebude horšie ako teraz. Vedela, že Evina novinka je uveriteľná. Veď jej šéf mal informácie z prvej ruky.

„Už musím letieť. Ozaj, aby som nezabudla, že vraj má mať šajnu o tom, čo platobné kartu sú… že je to niečo viac, ako len ten kúsok plastu v peňaženke,“ dodala so smiechom a zatvorila za sebou dvere.

Hoci z pohľadu bankovej hierarchie pracovali na súperiacich oddeleniach, rozumeli si a vedeli presne, čo by to mohlo znamenať. Mať vo vedení zrazu niekoho, kto rozumie ich práci. Anna sa pomaly otočila späť k svojmu počítaču a zatvorila formulár, ktorý jej internetový prehliadač ponúkol. Nemusí predsa konať impulzívne a hneď. Veď nová metla môže všeličo upratať.

* * *

S Andreou, tak sa volala nová riaditeľka, bolo radosť pracovať. Hej, bola to atraktívna mladá žena s dlhými blonďavými vlasmi, ale pod tou šticou bol výkonný a rozhľadený mozog. Ale ako sa vraví „všetko do času“. Uprostred procesu, ktorého výsledkom mala byť nová progresívna banka, sa talianske vedenie rozhodlo, že ju treba vymeniť. Maurízio bol dobrý a zábavný kolega, ale ako divízny riaditeľ… nuž nie vždy tá stolička po ktorej človek najviac túži, je tá najsprávnejšia.

Nastali hektické časy, narýchlo sa menili už dávno schválené rozhodnutia a schyľovalo sa k chaosu. Do nového roku z dvoch veľkých tímov kartárov divízie retailových produktov vstupovali len dvaja zamestnanci. Anna a Monika z tej druhej banky. Jediným ich šťastím, ak sa to vôbec dalo tak nazvať, bol fakt, že sa nemuseli starať o debetné karty. Ku kreditným kartám sa všetci obracali chrbtom ako k niečomu, čo nechcú vidieť, vedieť, poznať a ani sa na tom akokoľvek spolupodieľať. Rivalita medzi obchodom a prevádzkou už narástla do nezdravých rozmerov.

Nebol však čas sa zaoberať takými malichernosťami. Termín veľkého tresku sa blížil, ale oni boli v úplnej kaši. Monika si vydobyla, že hneď po veľkom tresku odíde a Anna mala za úlohu prebrať od nej čo možno najviac vedomostí o produktoch tej druhej banky. Hotovým nešťastím boli vysoké ambície Maurízia, ktorý zavetril veľký obchod, po ktorom sa vrhol ako žralok za korisťou. Nezaujímal ho tak podradný detail, že všetky systémy sa menia a nútenie zvyšných zamestnancov, aby ten obchod zastrešili, je čisté šialenstvo. Prísľub niekoľko tisíc vydaných kreditných kariet pre veľkú firmu s talianskym vlastníkom bolo až príliš veľké pokušenie. Potencionálny nový vedúci kartového odboru to po zrelej úvahe vzdal hneď po novom roku. Keďže veci boli už rozbehnuté, ostalo to visieť na Anniných ramenách. A do toho prišla OČR.

Bola to vôbec prvé ošetrenie člena rodiny, ktoré Anna čerpala. Nemala vlastné deti, tak ani netušila, ako to chodí. Ale jej matka ochorela a potrebovala plnú starostlivosť. Toto nemohla nechať na opatrovateľku. Už vonkoncom nie na novú, ktorá sa ešte len rozhliadala a snažila sa vybudovať aký taký vzťah so svojou klientkou. Napriek tomu, že Anna sa s ňou stretla len pri nástupe a potom ešte párkrát, vnímala, že to medzi nimi nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. Annina mama odmietala všetky opatrovateľky a len pod nátlakom svojej dcéry neochotne súhlasila s ich prítomnosťou. Napriek tomu, že odvtedy uplynulo už mnoho rokov, svoj odmietavý až nepriateľský postoj nezmenila.

Keď sa jej mama začala sama na niečo sťažovať a nebodaj sa stal zázrak a rozhodla sa vyzvať dcéru, aby ju zobrala k lekárovi, tak už bývavalo väčšinou neskoro. Aj teraz skončila na niekoľko dní v nemocnici a už to vyzeralo, že z nej sama ani neodíde. Mala šťastie, že jej druhá dcéra pracovala v tej istej nemocnici. Síce na inom oddelení, ale nie príliš ďaleko. Len vďaka nej zdravotnú starostlivosť, hoci len tak tak, ale predsa len zvládla.

Nebolo to prvýkrát a po jednej návšteve matky, Anna napísala na vedenie nemocnice sťažnosť. Dôvodov mala viac než dosť. Nesprávne podávané lieky a hoci videli, že nedokáže udržať v rukách ani pohár, nedohliadli na to, aby lieky vôbec užila. O obliatej a špinavej posteli ani nehovoriac. Už toho bolo príliš. Veď pred rokom ju tam skoro zabili. Jej sestra namiesto tých zdravotných sestier, ktoré to mali v náplni práce, odbiehala za mamou, aby sa o ňu postarala, aby ju nakŕmila, podala jej vodu a prezliekla jej posteľ. Čo by sa stalo, keby za ňou chodila jej rodina len počas povolených návštevných hodín?
Tá sťažnosť bol nakoniec len výkrik do tmy. O deň neskôr ju anulovala. Prečo? Vedenie nemocnice ju síce nekontaktovalo, ale ako mohla odmietnuť sestrinu prosbu, ktorá v tej nemocnici bola zamestnaná?

Napriek sestrinej obetavosti aj tak mamin odchod z nemocnice prebehol na etapy. Raz nebola pripravená, druhýkrát sa jej zdravotný stav zhoršil a nezvládla by cestou autom. Domov ich na tretí pokus viezla sanitka, hoci o ňu Anna ani nežiadala. Keď balila tých pár maminých vecí, pacientka z vedľajšej postele je zašepkala: „Mali ste vidieť, ako im lepilo. Vašu mamu nedokázali prebrať. Nevedeli, čo sa jej stalo. Doktori… viete?“

Tieto narýchlo pošepnuté slová osvetlili Anne, prečo bola jej matka zrazu slabá a neschopná odísť z nemocnice na vlastných nohách. Prečo vyzerala horšie, ako keď ju do nemocnice prijímali. Vnútorne si vzdychla: „Zas bude treba dať do normálu jej cukrovku a znova správne nastaviť psychiatrické lieky.“

Tie boli najhorším problémom. Nemocničné skúsenosti Anne potvrdzovali, že nepsychiatrické nemocnice zvysoka kašlú na fakt, že ich pacient má okrem iných diagnóz aj diagnózu paranoická schizofrénia. Anna s tým mala už bohaté skúsenosti. Po návrate z nemocnice vždy trvalo týždne, kým sa mamina psychika znova dostala do akceptovateľného normálu. Mala tú sťažnosť predsa len nechať. No, a spôsobiť sestre problém v zamestnaní? Nenávidela doktorov za to.

Keďže mama bola slabá, mimo a bolo nutné ustáť psychické ochorenie, aby neprerástlo do niečoho horšieho, musela Anna práve na vrchole zúriacej migrácie kariet a veľkého Mauríziovho obchodu zostať doma.

Dúfala, že si aspoň trochu oddýchne od hysterického šéfa a jeho neustálych telefonátov, ktoré ju zastihovali nielen v práci, ale aj doma, vo vlaku. Nepomohlo ani to, že služobný mobil začínala ignorovať. Ani to, že ho neskôr večer, keď už sedela vo vlaku, vypínala. Veľký obchod bolo ako prekliatie z Mordoru. Nebolo možné pred ním ujsť. Zároveň bolo treba popracovať na migrácii kariet do nového systému tak, aby to malo čo najmenší vplyv na klientov. Monika to nevedela spraviť, lebo nebol čas zaučiť ju. Anna zas nepoznala všetko, čo potrebovala od Moniky, lebo nevedela čo skôr. Ich úsilie bolo síce enormné, ale robili len to, čo sa dalo.

V tejto situácii dostala Anna služobný počítač so všetkými prístupmi a namiesto akého takého oddychu vysedávala síce doma, ale pri práci a telefóne. Zmluva s klientom z toho veľkého obchodu bola podpísaná a nastali hlavu presahujúce problémy. Veľký tresk bol za dverami a Anna musela už vyjsť zo svojej ulity zodpovedného zamestnanca a dupnúť si. Bože, ako môže niekto so súdnym rozumom chcieť vydávať tisíce kariet práve v čase, keď sa všetko mení? Ako si môže vôbec niekto myslieť, že stačí parametre nového produktu len nasúkať do systému, a to ešte do systému, ktorý nie je plne v prevádzke? Kde sú pracovné procesy spracovania žiadostí, postupy pre pobočky, metodika pre obchodníkov, pre prevádzku, pre riziko, pre vymáhanie?

Keď nastal ten veľký deň, a na svet sa narodila s veľkou parádou nová banka, nastal ten skutočný veľký tresk. Anna už rezignovala. Karty nefungujú tak ako majú fungovať? Koho to trápi? Veď treba zacieliť všetku pozornosť na ten úžasný trafený obchod.

„Ach bože, mám toho plné zuby,“ hovorila si nešťastne, keď sa lúčila so šťastnou Monikou. Tá neskrývala svoje nadšenie, že konečne zatvorí dvere za tým totálnym zmätkom a vráti sa k svojmu predchádzajúcemu šéfovi, ktorý zakotvil v inej príčetnejšej banke.

Ponorená do pracovného marazmu nestíhala hasiť požiare. Nebavilo ju presviedčať riaditeľov a vedúcich ostatných odborov, ktorých potrebovala, aby bol Mauríziov sen naplnený. Všetci na ňu pozerala ako na blázna. Niekedy sa tak aj cítila. Bez dostatočných kompetencií s nutkavým pocitom do toho tresknúť. Ale neurobila to. Jej jednočlenný tím sa rozrástol o dve nové kolegyne, takže aspoň časť rutiny a rastúci počet reklamácií mohla nechať im.

„Hľadaj nových ľudí. Potrebujeme ešte niekoho,“ tlačil na ňu Maurízio. Odporučila mu kolegyňu z prevádzky a tu sa dožila ďalšieho sklamania. Po toľkých mesiacoch obetovania sa verila, že bude odmenená. Tak to teda nebola. Ako sa sprosto vraví „utrela hubu na prázdno“. Mala ambíciu stať sa vedúcou novovybudovaného kartového tímu, ale Maurízio si vybral ňou doporučenú kolegyňu. Aby tej nespravodlivosti nebolo dosť, tak jej naviac nebola vyplatená ročná odmena za prácu, lebo vraj nesplnila nastavené parametre. Parametre na ktoré nemala žiadny dosah a ktorých splnenie sa odďaľovalo každým jedným rozhodnutím zhora. Nepomohlo ani to, že posledné mesiace robila ako drak, ako otrok a obetovala každú voľnú chvíľu banke. Aké smutné! Aké poučné!

Sklamaná ustúpila a konečne sa pozrela aj späť domov. Zahltená prácou nezaregistrovala, že tam sa tiež schyľuje k búrke.