Jar sa klonila pomaly do leta a práve čakali v preplnenej čakárni diabetologickej lekárky, kým prídu na rad. Bola to len jedna z otravných, každého polroka sa opakujúcich, kontrol. Anna sprevádzala svoju matku dovnútra, kde lekárka práve prezerala výsledky vyšetrení krvi a zošitok, kde Anna alebo opatrovateľka trikrát denne zapisovali hladinu cukru v krvi. Niekedy sa až divila, že jej mama tak odovzdane znáša neustále pichanie do prstov.
Neprístupná lekárka im však na záver nepovedala obligátnu vetu „Príďte na kontrolu o pol roka“, pri ktorej Anna v duchu vždy len prevracala oči. Tentokrát im oznámila, že treba zmeniť liečbu. „Ako keby tieto kontroly bola liečba,“ zavrčal rebel v Anninej hlave.
„Dám vám papier do nemocnice. Treba vám nastaviť inzulín. Budete si ho pichať podľa toho, čo vám v nemocnici povedia,“ oznámila lekárka Anninej matke tónom profesionála, ktorý robí len akýsi automatický úkon. Žiadna empatia. „Veď načo?“ pomyslela si Anna. Žiadne vysvetlenie, žiadna iná možnosť. Bum! Bodka!
„Mama, čo na to hovoríš?“ spýtala sa, keď kráčali k autu. Odpoveďou bolo len pokrčenie pliec a neistý pohľad. Súhlasí? Nesúhlasí? Či?
Nečakane sa k tomu najviac vyjadrovala opatrovateľka. Pani Milena sa k veci postavila jasne a nekompromisne. „To nie je dobre. To je koniec! Po inzulíne už niet inej cesty, len dopichané ruky, stehná, brucho.“
Takmer sa prežehnávala nad neblahým koncom, ktorý určite jej klientku čaká dobre že nie hneď za rohom. „Nesúhlaste s tým,“ opakovane sa snažila vplývať na neistú ženu, ktorá sa len usmievala alebo ju odbila, že nič nevie. Tolerancia klientky k nešťastnej žene bola veľmi krehká.
Ako vždy, Annina matka svojej dcére nedokázala povedať svoj názor a Anna nakoniec musela rozhodnúť za ňu. Veď pravdu povediac, nech si o diabetologičke myslela čokoľvek, nemohla si dovoliť spochybniť jej odbornosť. Pani Milena takmer plakala, keď jej svoje rozhodnutie oznámila.
O pár dní neskôr mala mama zbalené nevyhnutné veci a hneď po raňajkách odovzdane nastúpila do auta. V malej regionálnej nemocnici chvíľu čakali, kým ich prijala službukonajúca lekárka. Keď napokon vstúpili do ordinácie, tak sa nevedomky zrazu ocitli v bode, od ktorého už išlo všetko nedobrým smerom. Malý kamienok na vrchole kamenného mora sa naklonil a chystal sa skotúľať dole. V tom čase to však ešte nikto netušil.
Strohá mladá doktorka si pozrela papiere a chorobopis a akonáhle naďabila na diagnózu paranoidná schizofrénia nepríjemne útočným tónom spustila: „To ju načo sem poslali!… Takú… To si bude pichať inzulín sama?“
Do Anny akoby udrel blesk. Jej mama sedela ako odsúdenec na vyšetrovacom lôžku a táto… táto kvázi „doktorka”, ščanda jedna drzá, ich tu otvorene uráža?! Zhlboka sa nadýchla a nasupene, s výrazom, v ktorom neskrývala zhnusenie a hnev, zasyčala: „JA jej ho budem podávať!“ zdôrazňujúc slovko JA.
Z očí jej vyšľahol blesk. Keby vedel zabíjať, tá drzaňa v momente padne k zemi. Po tomto výbuchu sa doktorka trochu upratala a zvyšok procedúry prebehol bez problémov.
Anna nechala mamu usadenú na okraji postele, ktorú jej pridelili. Vyzerala tam ako kôpka nešťastia. S predstieraným povzbudením sa s ňou rozlúčila: „Mama bude to len týždeň a pozajtra ťa prídem pozrieť.“
Nemala z toho ani najmenej dobrý pocit. Mama a nemocnica – to nebola nikdy dobrá kombinácia. A veru ani nebola. Po dvoch dňoch jej volali hneď ráno, aby okamžite prišla. „Vaša mama odmieta jesť. Keď sa nenaraňajkuje, nemôžeme jej pichnúť inzulín a môže upadnúť aj do kómy…“
To, že preháňali, pochopila až neskôr, ale kto nemá informácie… nuž, vtedy nemala dôvod im neveriť. Znepokojená rýchlo zavolala do práce, že nepríde a letela do Modry.
Scéna, ktorú mala pred sebou, keď ju zaviedli do izby, by mohla byť smiešna, keby nebola tragická. Jej mama sedela s odhodlaným odmietaním na posteli a sestrička jej držala krajec chleba pred ústami so slovami: „Musíte to zjesť…“ Ako malému nadutému decku, ktoré sa zatlo a len zazerá na mamu s pevne zomknutými ústami a zaťatými päsťami. Anna si pripadala, akoby sa ocitla v Prelete nad kukučím hniezdom.
Keď ich nechali samé, snažila sa zistiť, čo sa stalo. Veď pred dvoma dňami bola síce ticho odovzdaná, ale v poriadku. Tak prečo tu teraz doktorka i sestry hystericky vykladajú, že ju musia poslať na psychiatriu? V tom zmätku Anne ani len na chvíľu nedoplo, že za tým mohlo byť aj niečo iné… žeby strach z pacientky, ktorá nespolupracovala a s jej diagnózou tam podľa nich nemala nič robiť? Žeby predsudky? Vedela len, že mama navonok veľmi pasívna, sa dokáže vzoprieť, ak má pocit, že sa jej ide ubližovať.
„Mama, čo sa stalo?“
Žiadna reakcia.
„Pozri, chcú ťa poslať na Cajlu. Určite tam nechceš ísť. Skús si aspoň odhryznúť. Vyzerá to dobre.“ S týmito slovami jej ponúkla krajček chleba s paštétou takmer k ústam presne v rovnakom geste ako pred chvíľou zdravotná sestra. Uvedomila si hlúposť toho, že robí úplne to isté, ale už sa stalo.
„Nechcem to!“ matka jej nahnevane odtlačila ruku.
„Vraj ti nemôžu dať inzulín, kým to nezješ. Nechcú ti ublížiť.“ Anna s tými slovami odložila krajec chleba, tú neužitočnú rekvizitu, na tanierik. Dívala sa na matku a čakala.
Nič. Len odmietavý pohľad, v ktorom sa dala čítať pre Annu tak známa správa a tiež obvinenie: „Spolčili ste sa proti mne. Nechcem to! Ty dobre vieš, o čo ide!“
Anna bezradne vyšla von z izby a na chodbe sa dožadovala vysvetlenia. Niečo tu smrdelo. Cítila predpojatosť personálu a celé to bolo akosi nejasné. Nakoniec ktosi poznamenal, že jej mama mala návštevu. Prekvapene zdvihla obočie. Kto by ju išiel navštíviť? Vedela s istotou, že nikto z rodiny.
Vraj ju navštívila jej opatrovateľka. Hm, žeby…? Zahnala myšlienku na nedobrý úmysel. Bola tu predsa urgentnejšia záležitosť.
Celá tiaž rozhodnutia ostala totiž visieť nad jej hlavou. Nechcela byť tá, ktorá vyriekne konečný ortieľ. Ale… Ocitla sa medzi dvoma mlynskými kameňmi. Na jednej strane mlčiaca a zaťatá matka a na druhej strane o to hlasnejší a rovnako odmietajúci personál nemocnice. Dráma ako z filmu. Aj by sa zasmiala, keby sa jej to tak bytostne netýkalo. Nedávali je žiadnu inú možnosť a sama ju tiež nevidela. Možno, keby sa to týkalo jej samej, tak by sa vykašľala na tú paródiu na lekárov a odišla by domov. Ale za matku si nedovolila takto rozhodovať. Nemala dosť informácií. Vedela len jedno, že doma sa ten inzulín sám nenastaví. A tak nakoniec s ťažkým srdcom súhlasila.
A potom len prekvapene pozerala, ako rýchlo sa veci pohli. Akoby všetci čakali len na tento impulz. Taktiež bolo zrazu úplne v poriadku, že hoci nebola pacientka zbavená svojprávnosti, rozhodovali o nej bez jej súhlasu.
Sanitka bola pripravená priam expresne a do chorobopisu pacientky pribudol ďalší záznam o agresivite. Nikomu ani len um neprišlo, že Annina matka sa len bránila voči agresivite vonkajšieho prostredia.
* * *
„Kto bol na tom javisku zvanom nemocnica blázon a kto nie?“ uvažovala Anna, keď sa o niekoľko hodín neskôr sama vracala domov.
Jej matka zostala hospitalizovaná na geriatrickom oddelení psychiatrickej nemocnice. Osamotená a odovzdaná svojmu osudu. Už vedela ako to tam chodí. Už poznala užitočné triky ako zakryť čo možno najlepšie svoje ja za obranný múr a byť poslušnou pacientkou. Lebo len tak mala nádej sa odtiaľ dostať čo najskôr. Po tých rokoch to tam predsa už dôverne poznala.
Anne neustále vírila v hlave jedna myšlienka. Ako je možné, že stačí nálepka psychicky chorého človeka, a už aj normálny akt nepodriadenia sa systému, sa kvalifikuje ako nenormálne a chorobné správanie? Bolo to veľmi znepokojivé zistenie.
V každom prípade tým ranným incidentom sa naklonený kamienok skotúľal a strhával so sebou ďalšie skalky a skaly. Lavíne sa už nedalo zabrániť. Annina mama sa znova skryla do svojho vnútorného nepriateľského sveta pred vonkajším svetom, ktorý, ako sa zdalo, bol pre ňu ešte nepriateľskejší.
Žiaden komentár, buďte prvý.