Želania sa plnia 1

Želania sa plnia, … len nikto nevie ako!

***

Bol utorok, keď sa Anna dohodla na maminej skúšobnej lehote. Do ďalšieho pondelka jej zostávalo len niekoľko dní. Bolo rozhodnuté.

A… a potom prišli pochybnosti.

Zažierali sa ako taká špina do jej každodenných činností. Večer sledovala mamu, ako leží v posteli a čaká, kým jej dcéra odmeria hladinu cukru v krvi a podá jej lieky a vodu. Nič. Žiadny výraz. Nič!

„Mama, ako sa cítiš?“ snažila sa po x-tý krát nadviazať rozhovor, aby ako odpoveď dostala buď neistý úsmev alebo trochu iritujúce: „Ako by som sa mala mať?“

Ráno i večer mala pred sebou túto odovzdanosť, ktorá v nej vírila ako hnevlivá búrka.

Mama a nemocnica… mama a nemocnica… Neodbytne sa jej vracali tie slová.

„Mama a nemocnica… pamätáš si, ako to s ňou vždy v nemocnici dopadlo?“ čoraz viac sa ozýval je vnútorný Pochybovač.

Hej, napokon aj počas tohto roku nemali núdzu o jasné príklady. Najskôr štátna nemocnica a potom malá regionálna. Hej, mama a nemocnica bolo veľmi neisté spojenie. Drobnou výnimkou bola psychiatrická nemocnica, kde už za tých takmer dvadsať rokov vedela ako zapadnúť, ako predstierať a teda byť čo najmenej nápadným pacientom. Vedela, … teda naučila sa, pretože to boli priepustky na skorší odchod domov. Ale v cudzej nemocnici to bola vždy čistá katastrofa.

Anna sa snažila vyhnať z hlavy obraz tej síce čistej, ale sterilnej a neosobnej izby. Mamu by volali klientka, ale aj tak by stratila svoju slobodu. S cudzou ženou na izbe s bohvieakou diagnózou a s nutnosťou podriadiť sa zabehanému režimu. Nikto blízky. Ani len tá mačka, ktorá jej niekedy robila spoločnosť.

Anna za jej pasivitou vnímala iný svet. Pre ňu vzdialený a neuchopiteľný, ale pre jej matku skutočne reálny. Nevedela, čo všetko je v tom svete. Z malých náznakov, čudných zaseknutí sa, a niekedy v hneve vyslovených obvinení sa javil ako dosť nebezpečný svet. Plný nepriateľských bytostí, ktoré sa dokázali premeniť na monštrá oháňajúce sa lasermi a ktoré napádali svojho tvorcu.  Bytosti až príliš skutočné v čudne zacyklenej mysli chorej ženy. Pritom v svojej pokrútenej logike akoby tento svet poskytoval naraz aj nepochopiteľné bezpečie a zároveň aj hrozbu. A hoci Anne matka buď bojazlivo a neisto, alebo agresívne a razantne dovolila niečo z toho sveta uvidieť, boli to len slabé záblesky. V každom prípade to bolo pre Annu totálne neznáme územie.

Aj keď ten svet nepoznala, vnímala jeho intenzitu a dopad na ich spoločný život. Iritoval ju. Mala ho denno-denne pred očami. Videla ho v roztekanom pohľade, neistých gestách. Počula ho v nedokončených vetách a v rozpakoch, keď jej matka chcela niečo vyjadriť. Videla ho v činoch, ktoré nedávali zmysel. Registrovala ich v maminom presvedčení, že sa na niečom dohodli, hoci opak bol pravdou. Narážala doňho v jej pasivite. Na prvý pohľad tak neškodnej. Veru, len na prvý pohľad… v tej pasivite bola silná dávka agresivity.

Neviditeľnej a veľmi dobre zamaskovanej.

Anna si nikdy nezvykla na ranné prekvapenia, ktoré prichádzali práve v okamihu, keď siahala na kľučku vonkajších dverí bytu. Tak trochu si uvedomovala, že tých nepríjemných prekvapení bolo za posledné obdobie trochu menej. Zdalo sa, že mamu nakoniec predsa len vycepovala… trochu.

Anna mnohokrát premýšľala, prečo jej matka potrebovala vyniesť na svetlo svoje požiadavky práve v tomto okamihu. Akoby vyhmatávala Anninu slabosť. Áno slabosť. Anna väčšinou odchádzala z bytu na poslednú sekundu. Bol to zlozvyk. Čas bežal svojím tempom a potom sa zrazu rozbehol ako náhly závan divokého vetra. Vtedy náhlivo dokončila čo práve robila a s myšlienkou, že zas budem meškať, letela k vchodovým dverám. V jej hlave bol vtedy len odchod. Mačky boli nachované. Matka bola po raňajkách, mala pichnutý inzulín, odmeraný cukor a naservírované lieky. A práve vtedy, keď Anna odomykala dvere, prišiel vpád toho cudzieho sveta.

„ Bola si pre tie veci?“ ozvalo sa z maminej izby hneď oproti vchodu.

„Čože? Aké veci?“

„Veď tie, čo som ti hovorila…“

„Kedy si mi to hovorila? O ničom neviem. Čo to má byť? Čo som mala priniesť?!“ Anna už netrpezlivo zvyšovala hlas. Nevedela si pomôcť. Sekundy bežali už pomaly rýchlosťou svetla a ona sa tu musí zdržiavať s bláznivou ženskou!

„No veď…“ zatiahla jej matka neisto.

„Kedy!“ žeravá magma v sopke sa začala drať na povrch.

„No veď…“ rozhodenie rúk a v očiach ublížený pohľad.

„Nič som nebola zobrať, lebo si mi nič nepovedala. Idem!“

… a tá paródia na rozhovor bola ukončená tresknutím dverí. Anna nečakala ani na výťah a letela radšej dole schodmi. Zúrivá. Zúrivá z mnohých dôvodov. Prečo ju to tak zmáha? Prečo jej to tak ubližuje?

Vpád maminho sveta bol ako ohrozujúci útok. Ako niečo, čo ju chce opantať a uväzniť. Na jednej strane racionálne chápala, že mama sa na ňu upína ako na kotvu bezpečia, nech je tá kotva akokoľvek ostrá a drapľavá. Na druhej strane ale každá jedna bunka v Anninom tele kričala „NIE!!!“

Cítila, ako mamine upínanie sa ňu siaha na jej vlastný život, ako ho pritláča k zemi nechcenou zodpovednosťou a strachom. Ako jej zväzuje nohy ako stredoveká väzenská guľa na nohe. Tá železná guľa bola čoraz väčšia.

* * *

Keď bude mama preč, tak sa konečne oslobodí. Bude môcť konečne žiť.

Oslobodí? Žiť vlastný život? Každý víkend dve hodiny cesty do potencionálneho maminho nového domova a potom dve hodiny späť. Žena ležiaca na posteli schovaná vo svojom svete. Odsúdená na dožitie medzi cudzími ľuďmi.  Nemocnica a otázka: „Kedy pôjdem domov?“

Tento obraz Annu stále dookola mátal.

„To jej predsa nemôžem urobiť!“