Bol to piatok ako každý iný. Anna sedela v aute na ceste do práce. Dívala sa pred seba na cestu a sledovala premávku. Bola si vedomá, že nesmie dovoliť, aby sa jej zapol autopilot. Veľmi dobre vedela, že pri zapnutom autopilote prestane aktívne vnímať cestu. Jej myseľ sa totiž vtedy odpúta od ženy sediacej za volantom auta a zablúdi úplne niekde inde.
„To jej predsa nemôžem urobiť!“ ozval sa slabý hlások dôrazne. Kto to hovorí?
„Heš!“ prudko vydýchla a uprela oči na auto pred sebou. Rýchly pohľad do spätného zrkadla a uľahčený výdych.
„Sústreď sa!“ nakázala sama sebe.
Keď si kedysi pred rokmi uvedomila, že nevie ako prešla cez obec, cez ktorú pravidelne prechádzala na ceste do a z práce, až ju zamrazilo. Kde bola? Ako to, že si ten úsek cesty vôbec nepamätá? Vystrašilo ju to. Začala ten jav pozorovať a uvedomila si, že naozaj na tej tak notoricky známej ceste vypínala pozornosť. Ďakovala všetkým svätým, že sa nikdy nič nestalo. V každom prípade si odvtedy dávala pozor. Bolo to možno smiešne, ale pomáhalo jej, keď oslovovala svet, ktorý v aute míňala. Rozprávala sa s ním.
„Hm, pozrime sa… ľudia na zastávke, červené auto nezastalo na červenej, stromy sú už bez lístia…“
Spočiatku tie popisy vyslovovala nahlas, ale neskôr stačilo, keď okolie len pozorne vnímala alebo si spievala a nezabudla do spevu aj zanotovať „čo to ten blbec robí“, „kam sa ponáhľa“, „aha nová reklama“.
V to piatkové ráno strácala pozornosť a musela sa fakt poriadne sústrediť, aby dokázala ignorovať ten neodbytný hlások.
* * *
V práci všetko prebiehalo štandardne. S kolegyňami sa porozprávali o svojich dojmoch, o tom, čo bolo doma, čo treba spraviť a aký blbý nápad treba riešiť. Prípadne ako znova hasiť opätovne sa rozhorievajúci problém. Ach jaj, a zas prišla reklamácia od starého známeho sťažovateľa. Och, čo zas nefunguje!
Úplne normálny pracovný deň.
Anna si usrkla kávu zo zabudnutej šálky. „Studená, pche!“
Zahľadela sa cez veľké okno a držala šálku vo vzduchu. Nevedomky sa ponorila do svojej mysle a nechala ju nech v nej myšlienky víria ako chcú. Nepristavovala sa pri nich. Len bola. Po krátkej chvíli sa pred jej vnútorným zrakom objavil obraz matky ako sedí na posteli doma a potom kdesi inde. V tej sterilnej izbe.
„Nemôžeš jej to urobiť.“
Civela do okna a obracala tú myšlienku spolu s obrazmi koldokola.
„Nemôžeš…“ bezducho sa dotkla toho slova a po chvíli namietla: „Prečo? Veď je to pre jej dobro.“
„… naozaj?“ zašepkal neviditeľný hlas kdesi z veľkej diaľky.
* * *
„Anna, nevylej si tu kávu,“ vyrušila ju Janka, jej šéfka, so smiechom. Sedela presne oproti nej. „Niekde si sa stratila.“
„Ach, prepáč. Zamyslela som sa,“ Anna sa strhla a tiež zareagovala smiechom. „To vieš, niekedy treba odísť od týchto opakujúcich sa blbostí. Tá reklamácia… vrátila sa nám tá istá chyba, ktorú sme vybavovali pred mesiacom. Je to na zbláznenie…“
Položila nedopitú šálku na stôl. Zahľadela sa do obrazovky počítača a snažila sa sústrediť na pracovný problém.
„Nemôžeš…“
Akoby niekto neviditeľný viedol jej ruku. Siahla do tašky vedľa stola a vybrala zápisník s kontaktmi. Nalistovala jeden a začala vytáčať príslušné telefónne číslo. Keď sa jej na druhej strane ozvala riaditeľka sociálneho ústavu, Anna slušne pozdravila a zhlboka sa nadýchla.
„Prepáčte prosím, že vám volám, ale rozmyslela som si to. V pondelok s mamou neprídeme.“
„Áno…“ ozvala sa riaditeľka opatrne. „Niečo sa zmenilo?“
„Nie, ale tá mesačná skúška nie je dobrý nápad. V každom prípade vám ďakujem za ústretovosť. Budem hľadať iné riešenie.“
„Dobre. Ďakujem, že ste nás informovali. Do videnia.“
„Pekný deň želám.“
„Takže čo budeš robiť?“ spýtala sa jej Janka hneď, ako Anna zložila telefón.
„Nemám potuchy. Ale… vieš, uvedomila som si, že nemôžem svoju mamu zatvoriť do ústavu… a ešte tak ďaleko. Pre ňu by to bola stále nemocnica.“
„Tak snáď to bude dobré, nie?“
* * *
Cez obed zavolala domov. Vedela, že pani Bauerová je u nich a ona vždy telefón zdvíhala. Nie ako mama.
„Dobrý deň Pani Bauerová, ako sa máte?“ načakajúc na odpoveď pokračovala: „Práve som volala do toho domova a zrušila som mamin pobyt. Prepáčte za zmätky, ale rada by som sa vás spýtala, či budete môcť v pondelok prísť. Či už nemáte niečo iné.“
Napäto čakala a s veľkou úľavou si vydýchla, keď opatrovateľka potvrdila, že príde a rada. Cítila z jej hlasu, že sa potešila aj za svoju klientku.
***
Po tomto tak závažnom rozhodnutí sa zdalo, že Annin život sa vrátil do svojich obvyklých koľají. Hrany sveta okolo nej sa akoby zázrakom začali trochu obrusovať. Práca, domov… jeden obvyklý a trochu nudný dookola sa opakujúci cyklus.
V práci sa postupne dostali do štádia, keď sa nad opakujúcimi problémami čoraz viac a viac smiali. Aj keď to bol často smiech cez slzy. Ozaj, Mauríziov sen veľkého obchodu mal prvé obrovské trhliny. Anna už takmer zabudla na letné „Tour de Slovakia“ po sídlach zmluvného partnera, kde zamestnancom veľkej firmy vysvetľovali, ako bude ich nový platobný nástroj fungovať. S prekvapením vtedy zisťovala aj temnú stránku. Až príliš často sa aj s kolegom, ktorý mal na starosti riadenie pobočiek, stretávali s otázkami prečo, kto tú blbosť vymyslel a prečo to tak majú robiť. Škrabať sa ľavou rukou za pravým uchom. Ľudia, ktorí mali ich úžasný produkt používať, neboli ani náhodou nadšení. Ako to už býva, ich vlastní nadriadení im neposkytli všetky informácie a dokonca ani nemali záujem absolvovať cestu po jednotlivých závodoch s pracovníkmi banky.
Ale zas na druhú stranu, príroda nielen východného Slovenska mala svoje čaro a aspoň toto si dokázala užiť.
Teraz, keď už opadli posledné listy na stromoch, žali aj prvé plody tohto unáhleného projektu. Tisíce kariet? Seriózne? Ale kde, prosím vás! Anna a jej kolegyne sa na tom už len zabávali a prestali to brať vážne. Čoraz viac si totiž uvedomovali, že ani len pobočky sa nesnažia vyvíjať proaktívny prístup k tomuto produktu. Nerozumeli mu a čo horšie, ani mu rozumieť nechceli. Na druhej strane to bolo aj dobre, lebo problémov neubúdalo. Lepšie povedané, opakovali sa dookola stále tie isté.
* * *
Doma sa Anne nejakým neočakávaným zázrakom podarilo presvedčiť matku, aby v rámci preventívnych kontrol navštívili aj jej obvodnú psychiatričku. Lieky, ktoré dostala v nemocnici, akosi neúčinkovali. Matka bola spavá a neprítomná viac ako obvykle. Hoci aj predtým dokázala prespať takmer celé dni, teraz to bolo až okaté. Bolo zrejmé, že ten jej vnútorný svet sa stále viac a viac ozýval a odvádzal ju od reality vonkajšieho sveta.
V ambulancii lekárky sa odohral vcelku bežný krátky rozhovor, ktorému vyčerpaná Anna ani poriadne nevenovala pozornosť.
„Ako sa máte?“
„Dobre,“ pokrčenie pliec.
„Viete aký je dnes deň?“
Anna pocítila, ako ju táto otázka podráždila.
Keď jej matka zodpovedala správne tieto jednoduché otázky a teda dokázala, že je priestorovo a časovo orientovaná, lekárka sa zahĺbila do chorobopisu. Anna z nej mala pocit, že nevie, čo má urobiť s touto dlhoročnou beznádejnou pacientkou. Potom, akoby ju odrazu čosi osvietilo, prelistovala nejaké papiere, ktoré vytiahla zo zásuvky a obrátila sa priamo na Annu.
„Pani inžinierka, nedávno nám bol predstavený nový liek. Ešte som ho svojim pacientom nepredpisovala, ale podľa všetkého by mohol pomôcť. Skúsime ho?“
„Skúsime ho?“ zarezonovalo Anne v hlave. Odtlačila od seba provokujúcu myšlienku, skôr počudovanie, že pani doktorka sa s návrhom liečby obracia na ňu a nie na svoju pacientku. Veď jasné, ako inak. Dokonca aj ona za tie roky poznala, že jej pacientka nemá názor, prípadne aj keď ho má, drží ho v tajnosti. Taktiež odrazila provokačnú myšlienku „to je čo, liečenie metódou pokus omyl!?“. Ani v nemocnici predsa nerobili nič iné. Len skúšali a nakoniec ju prepustili ako nevyliečiteľného pacienta.
„Čo môžem stratiť?“ vrátila sa v mysli k pôvodnej otázke. Slová „ako prišla, tak odchádza“ jej znovu zazvonili v hlave. Zhlboka sa nadýchla a pozrela na matku, ktorá tam sedela so zhrbeným chrbtom. Uvedomuje si vôbec, že rozhodujú o jej osude?
„Dobre teda. Skúsme to.“
Žiaden komentár, buďte prvý.