Titul môj život

Titul je môj život

Riaditeľ galaxie treskol päsťou do stola a zakončil v podstate jednostrannú diskusiu. Jeho titul, jeho funkcia mu dávali pocit opojnej moci a nadradenosti. Jeho podriadení len sklonili hlavy a zašepkali: „Áno pán riaditeľ, bude tak, ako ste povedali.“
Ale hneď, ako schôdza skončila, zhrčili sa do hlúčkov a šepkali si medzi sebou“ „Čo si ten o sebe myslí!“

***

Takých príbehov ako ten mikro v úvode je množstvo. Líšia sa len aktérmi, kulisami a mierou tolerancie alebo netolerancie. Najhorší prípad je, keď ten “riaditeľ galaxie” vidí len seba a považuje za samozrejmé správať sa k ostatným nadradene len preto, lebo má titul, postavenie. Padol do pasce identifikácie svojho života s titulom, ktorý získal či už vlastným úsilím, alebo mu bol udelený.

Identifikácia svoje existencie s titulom nie je vôbec ojedinelá.

V minulosti som tento fenomén nevnímala, hoci jeden titul vlastním aj ja. Používanie titulov, najmä tých akademických, som nikdy nebrala vážne. Možno preto, lebo som titul síce brala ako súčasť svojho života (veď som si ho predsa zaslúžila štúdiom), ale nebol určujúcim prvkom mojej existencie.

Z môjho, možno naivného presvedčenia, že titul predsa neurčuje akým človek je, ma zobudila krátka skúsenosť na farmaceutickej fakulte, kde som asi tri roky pracovala. Hneď jeden z mojich prvých takmer šokujúcich zážitkov bola striktná požiadavka používať tituly v osobnom či písomnom styku. A že ich tí docenti, profesori a iní mali vcelku dosť – tak pred menom ako aj za menom.

„Ako si ich mám zapamätať,“ hútala som vtedy začudovane a priznám sa aj pohoršene. Je oslovenie pán Mrkvička horšie ako oslovenie pán docent? Oslovením “pán Mrkvička” som sa obracala na človeka v jeho plnej komplexnosti, ale oslovenie “pán docent” pre mňa znamenalo, že oslovujem len jednu časť toho človeka.

Napriek tomu, nepoužívanie bolo až trestuhodné. Dobre, nie trestuhodné, ale aspoň veľmi, preveľmi neslušné. 

Počas môjho pôsobenia na akademickej pôde som si čoraz viac potvrdzovala presvedčenie, že titul ešte nehovorí o tom aký človek v skutočnosti je. Taktiež som si všímala, že čím viac sa človek držal svojho titulu a striktne požadoval jeho používanie, tým bol svojim spôsobom problematickejší – česť výnimkám samozrejme.

Nuž, ale nakoniec všetci sme ľudia so svojimi rôznymi vlastnosťami, presvedčeniami a skúsenosťami. Vo svete súťaženia, dôležitosti spoločenskej prestíže a pozície je táto identifikácia sa s titulom pochopiteľná.

A zároveň smutná.

Titul, a nielen ten akademický, ak sa stane určujúcim faktorom sebaidentifikácie a sebahodnoty, môže priniesť jeho držiteľovi rôzne skryté pasce a z nich vyplývajúce problémy.

Fixácia na titul ako určovateľa hodnoty človeka v spoločnosti sa stáva prekliatím, keď človek ten titul stratí alebo ho už nemôže používať zaužívaným spôsobom. Je to akoby umrel.

A smrti sa inštinktívne desíme. Nikto nechce zomrieť – najmä v dnešnej spoločnosti, kde je smrť vytesnená za múry nemocníc a domov sociálnych služieb. 

Strata titulu sa tým pádom môže stať pre takto fixovaného človeka synonymom úplného prevratu. Strata sebahodnoty vyplývajúcej z titulu môže spôsobiť, že takýto človek už nemá v svojom živote cieľ a nevidí jeho ďalší zmysel. Toto môže viesť až k depresii a beznádeji. Ale ešte horšie aj k zvýrazneným prejavom skutočného charakteru človeka, ktoré sa pod zásterkou titulu tolerovali so slovami „veď on je riaditeľ galaxie, on si to môže dovoliť“. 

Myslím si, že je teda veľmi dôležité vidieť svoje hodnoty, svoje dary a schopnosti, vlastnosti tak jasne, ako sa len dá a nezaspať na vavrínoch titulov, či už akademických alebo iných. Je dôležité brať tieto tituly či spoločenské postavenie z nich vyplývajúce len ako jednu z rolí vo svojom živote. Ako všetko v živote, aj táto rola raz definitívne stratí svoj lesk a dôležitosť.

Predsa najdôležitejšie je byť človekom. Človekom, ktorý rešpektuje tak seba ako aj iných. Takým, ktorý nepodlieha pýche titulu.

P.S.
Titul sa dokonca môže stať pre okolie nežiadúcim, ak sa ním držiteľ titulu oháňa pri každej príležitosti. Vždy, keď chce dokazovať svoju dôležitosť, nadradenosť a nenahraditeľnosť. O toxicite takého človeka by sa dalo napísať množstvo príbehov, pričom je to vlastne stále ten istý príbeh. Príbeh nezrelého do seba zahľadeného človeka.