Dráma zraniteľnosti

„Dnes poobede budeme robiť cvičenie, riadenú meditáciu,” oznámila lektorka účastníkom seminára snová joga.

“Dostaneme sa do pocitu tela a potom budeme nasledovať svoje obrazové telo. Povediem vám. Vašou úlohou bude prejsť lesom, nájsť rieku, prekročiť ju a položiť si otázku, na ktorú chcete dostať odpoveď,“ lektorka sa nadýchla a pokračovala: „Potom na severe nájdete horu a vystúpite na jej vrchol. Po ceste vás môžu stretnúť rôzne nebezpečenstvá. Budete im čeliť, môžu spôsobiť aj zranenie, či smrť vášho obrazového tela. To je v poriadku.“

Všetci prítomní vedeli, že smrť iluzórneho tela znamená len smrť zraniteľnosti, ktorá môže v mysli človeka počas cvičenia vyplávať. Nie je to naozajstná smrť. Len smrť presvedčenia, s ktorým sa tak identifikujeme, že pri jeho obrane urobíme všetko, aby prežilo. Vtedy, keď si neuvedomujeme čo bránime. Ak však človek dokáže identifikovať tú konkrétnu zraniteľnosť, tak to je potom iný príbeh.

Je to potom príbeh premeny. A o taký sa účastníci seminára snovej jogy išli pokúsiť.

Lektorka po stručnom úvode začala riadené cvičenie: „Môžete zatvoriť oči, ak chcete. Aspoň vás nebudú rušiť vonkajšie obrazy. Precíťte miesto, kde sa cítite najlepšie. Dlane, oblasť srdca alebo brucha. Tak ako to cítite a odtiaľ…“

***

Anna kráčala hustým lesom, ale myseľ sa jej predsa prihovárala svojimi pochybnosťami. Už raz presne takéto cvičenie absolvovala[1]. Pred rokmi. Čo keď to bude ovplyvňovať tento príbeh? Veď aj tento les si vizualizovala presne rovnako, ako vtedy. Vysoké, štíhle ihličnany, tmavý les, úzka cestička…

Pustila ten obraz a nechala ho prejsť do zabudnutia. Znova sa nadýchla a vydýchla a sústredila sa na teplú vibráciu v strede svojich dlaní.

***

Anna kráčala hustým lesom. Zmiešaným lesom. Cez listy dopadali na zem fliačiky svetla, ktoré vytvárali krásnu mozaiku. Na blízkom strome zrazu zanôtil svoju pieseň akýsi malý vtáčik. Anna sa obzerala okolo seba, ale videla len les. Počula štebot vtákov a keď sa obzrela úplne za seba, v diaľke zazrela majestátneho jeleňa s rozložitou korunou.

Zasmiala sa. Nuž toto nevyzerá na nebezpečenstvo. Už treba nájsť len tú rieku. Neskôr bol les redší a redší a tam ďalej na okraji lesa sa lúka zvažovala k rieke.

„OK, čosi nie je v poriadku,“ povedala si Anna. Jej myseľ totiž lavírovala medzi rôznymi obrazmi rieky. Aká má byť?

„Ale no, ty to tu predsa nemáš riadiť!“ Anna zahriakla svoju logickú časť mysle, ktorá chcel chytiť opraty do svojich rúk. Pomyselných. 

Znovu sa zamerala na pocit svojich rúk a svojho tela. Keď sa svojim vnútorným zrakom pozrela pod nohy, zbadala, že má na sebe oblečené biele ľanové nohavice a obuté modré tenisky. Stála práve na balvane porastenom machom. Rieka nebola široká a ani hlboká. Dokonca ju cestička doviedla až k brodu z oblých skál, ktoré boli tiež zarastené machovým porastom. Na pohľad bolo zrejmé, že si musí dávať pozor, aby sa nezošmykla do vody.

Vyhrnula si nohavice po kolená a pustila sa krížom cez rieku. Netrvalo to dlho, ale aj napriek opatrnosti bola mokrá a aj zablatená. Na druhej strane si sadla na veľkú plochú skalu a dívala sa na vodu.

Tu si mala položiť otázku. Tu sa mala spýtať čo potrebuje alebo čo chce vedieť. Logická myseľ jej šibalsky chcela pomôcť, ale Anna ju ignorovala. Dívala sa na vodu, hru svetiel a na lúku na druhej strane. Zrazu sa tam niečo pohlo. Skôr ako si uvedomila čo to je, vedela kto to je.

Zamrazilo ju a chcela ten obraz ignorovať. Čo keď si s ňou zahráva tá neposedná časť mysle?

„Tieto osoby tu nechcem!“ zaprotestovala. Privrela oči a dosiahla len to, že hoci ten muž bol ešte ďaleko, jeho oči sa na ňu dívali zblízka. Dve jazierka na pohľad tak zvláštne pokojne neuchopiteľné, ale skrývajúce nebezpečné hlbiny a temnotu.

„Prečo?! Čoho sa ten človek vo mne dotýka? Prečo na neho tak reagujem?“

Rýchlo sa postavila a dúfala, že ju ešte nezazrel. Od brodu viedla cesta, ktorá sa v miernom oblúku obtáčala okolo kopca. Anna sa vybrala po nej a nepokojne sa obzerala. Cítila nebezpečenstvo. Nechcela sa s tým človekom stretnúť, ale akosi nejasne vedela, že ju prenasleduje. Že ju predsa len zbadal.

Aby sa mu úplne vyhla, vyškriabal sa na svah nad cestou a predierala sa hustou mladinou. Rýchlo, hore do kopca. Na vrchol.

Zrazu sa ocitla na okraji rozsiahlej trávnatej stepnej krajiny. Rozprestierala sa doďaleka a kdesi na obzore ju ohraničovali zuby vysokánskeho pohoria zahaleného do slabého oparu. Poznala tú krajinu. Veľmi dôverne. Prekvapene sa dívala, ako sa k nej blíži, vlastne vznáša tá[2], ktorej sa pred rokmi tak zľakla.

Anna sa rýchlo spamätala a bežala tej žene oproti. Padli si do náručia… a splynuli v jedno.

Obklopila ju hustá, nepriehľadná sivá hmla. Keď sa rozplynula, našla sa sedieť na brale vysoko nad krajinou. Šľachovité stromy sa snažili prežiť objímajúc nepatrné kúsky pôdy na skale. Scenériu dokresľoval krovinatý porast, ktorý oddeľoval vyhliadku od ostatného sveta. Anna sa z vyhliadky zadívala na mierne zvlnenú krajinu, ktorá sa pod ňou rozprestierala. Nohami hompáľala nad hlbokou priepasťou.

Zrazu si uvedomila, že sa niečo zmenilo. Už nemala na sebe biele nohavice, ale krojovú sukňu so zásterou, bielu košeľu s nazberanými rukávmi a červenú vestu. Znovu s ňou hrá svoju hru jej logická myseľ? Možné to je. Keď sa totiž ocitla na tej stepi, tak jej myšlienky zabehli inde… k oblečeniu, ktoré nosia v súbore. Keď však zbadala tú svoju starú známu, už im nevenovala pozornosť.

Anna pomyselne mykla plecom a uvoľnene sa zaklonila dozadu. Ku kmienku štíhleho stromu za sebou.

Akurát!

Akurát to nebol strom, ale nohy! Mužské nohy v čiernych nohaviciach a vysokých čiernych čižmách. Z toho, čo sa potom udialo, zostali len čriepky, ktoré sa akosi zachytili vo vedomí.

Anna hneď vedela čie sú to nohy. Nepotrebovala sa obzrieť. Čas zmenil svoj beh, všetko stíchlo a v nekončiacom nekonečne pomalom pohybe sa opierala a zároveň na svojom hrdla pocítila prsty.

Akoby to nebolo jej hrdlo, akoby to ani nebola ona. Prvý záblesk zhrozenia „Našiel ma!“, vystriedal zvláštny nepozemský pokoj. Necítila bolesť, len… len v nej ako slabá ozvena rezonovala otázka: „Prečo?“

Ozvena otázky ani nestihla doznieť, keď sa náhle vymrštila a vzlietla do výšky ako veľký dravý vták. Rozprestrela obrovské krídla a zakrúžila nad priepasťou. Pod sebou videla skalu a na nej muža.

Zrazu sa vrhla dole. Zaútočila strmo, mieriac zobákom na jeho hlavu. V nasledovnej trme vrme len zachytila, ako zobákom šmarila rozbité husle do priepasti. Husle toho muža.

Cítila v sebe nepremožiteľnú silu a rozhodnosť.

***

Anna sa pomaly vracala do meditačnej miestnosti. Trochu zmätená sa snažila prehrať posledné okamihy vízie. Chcela vidieť viac. Zomrela? Alebo čo sa to vlastne stalo? Avšak nešlo jej to. Logická časť jej mysle sa snažila rýchlo ujať vedenia a presvedčiť ju, že to bol len výmysel. Výplod zmámenej mysle.

„Nedovolila si mi chopiť sa kormidla, tak to tu máš!“ tvárila sa nahnevane, ale spokojne.

Anna sa usmiala. Nebolo totiž dôležité, či to všetko bol nelogický výmysel. Nech to bolo čokoľvek, vedela, že už nepotrebuje dať meno zraniteľnosti, ktorá zobrala na seba formu toho muža. Vedela, že nad ňou už nemá moc.

*** *** ***

Poznámka autora:

Nech sa tento príbeh zdá akokoľvek fantazijný a neuveriteľný, stal sa. Napriek tomu, že som ho trošku literárne okorenila, bol tak reálny ako len mohol byť – minimálne tak, ako bývajú reálne aj živé sny.

Hoci Anna toto cvičenie snovej jogy už raz absolvovala, tak jej obava, že ten starý zážitok bude ovplyvňovať nový, sa ukázala ako zbytočná.

Možno práve preto, že ich delí priepasť niekoľkých rokov. Lebo Anna teraz a Anna z minulosti už nie sú rovnakými osobami. Lebo okolnosti, v ktorých Anna kládla svoje otázky, boli iné vtedy a iné teraz.

V oboch prípadoch dostala Anna odpoveď.

V tom prvom zážitku to bolo poznanie, že ona je ten, kto pozná odpovede.

V tomto druhom to bolo iné. Anna tentokrát čelila svojej hlbokej zraniteľnosti, ktorá ju oslabovala, snažila sa ju zničiť, a ktorú nedokázala pomenovať. Vo vízii jej šlo o život. Ale vymrštila sa a sama zaútočila, aby tú zraniteľnosť zničila. Či tá zraniteľnosť definitívne zomrela alebo ju Anna s pomocou svojho vnútorného zdroja len umenšila, ukáže ďalší Annin osud. 😊

V každom prípade sa Anne potvrdilo, že sa môže oprieť o úžasný zdroj sily. A nielen oprieť, ale že aj funguje. Tak držme Anne palce.

A úplne na záver, tento príbeh súvisí s príbehom zobudeného kostlivca a zakríknutého dieťaťa. 🙂

[1] Cvičenie snovej jogy na spojenie sa s takzvaným obrazovým telom – niečo podobné, ako snové telo v snoch. Je to aj odkaz na príbeh Lilina cesta.

[2] Tá tajomná žena je žena z dávneho sna, ktorý sa Anne sníval, keď začala hľadať odpovede na otázky týkajúce sa jej nepekného vzťahu s matkou. Pre Annu sa v tomto príbehu, a nielen v tomto, stala zdrojom jej vnútornej sily.