Súcitím

Rozkamarátili sme.

„Sklamala si ma. Ľutujem, čo som pre teba spravila,“ povedala mi ex kamarátka jedného dňa.

Počúvala som, čo mi hovorí. Vnímala som zvuk jej hlasu, zranenie i možno predstieraný pokoj. A tiež nevšedný pocit, keď vnímaš, že emócia druhej osoby ide mimo teba. Bolo to zvláštne aj z toho hľadiska, že sme boli medzi mnohými inými ľuďmi, a predsa, v tomto jednom okamihu sme boli len my dve.

Tak sme sa rozkamarátili.

Akurát, že tento okamih bol len potvrdením toho, čo už prebiehalo dlhšiu dobu. Rozkamarátili sme sa už niekoľko mesiacov pred týmto okamihom. Naše cesty sa čoraz viac od seba odkláňali. Názorovo, emočne i tým, že sme prestali mať čokoľvek spoločné.

Nuž, ale taký je život.

Stretávame sa a rozchádzame sa. Prinášame do života sebe i iným radosť, smútok, nadšenie i sklamanie. Dáme si vzájomne príležitosť ako zažívať, ako vnímať určité situácie – je jedno či dobré alebo tie na opačnom konci spektra.

Tá druhá osôbka, ak sa stáva z nášho pohľadu vnímania problematická, nám totiž nevedomky môže pripravovať pôdu pre vynorenie sa starých kostlivcov z väzenia minulosti – z trinástej komnaty. Našich zranení. Dávno zabudnutých, dávno potlačených. Tých, ktorých existencia nami v minulosti zamávala a smer a spôsob svojho života sme usporiadali (tiež veľmi často nevedomky, alebo práve preto) tak, aby nás už nestrašili a neotvárali staré rany.

Keď si spomeniete na staré krásne rozprávky o tom, ako princezná neposlúchne dobré rady a vkročí do zakázaného väzenia, kde nájde niekoho, kto jej prinesie do dovtedy pokojného a radostného života obrovské problémy, tak to je ono. Tak ako je princezná donútená popasovať sa s výzvami, ktoré objavila vo väzení, či trinástej komnate, tak aj my sme konfrontovaní s temnotou, s ktorou po pravde nechceme mať nič spoločné.

Ale ona je. Veľmi dobre skrytá a popritom nejakým zvláštnym spôsobom predsa len určujúca beh nášho žitia. Kým ju nezbadáme, je za každým našim rozhodnutím, najmä v situáciách, ktoré sú bolestivé, keď konáme z pozície emócie a okrem zranenia si nič iné nechceme pripustiť.

Takže vďaka za príležitosť stretnúť sa s kostlivcom, prijať ho a napokon nechať rozplynúť vo večnosti.

***

Ako to už býva, človek mieni a pán Boh mení a v svojich myšlienkach som trošku odbočila od pôvodného zámeru.

Človek nie je robot a nielenže rozmýšľa, ale najmä cíti a má emócie. To nás robí ľuďmi.

A tak som sa aj ja vracala k sklamaniu mojej ex priateľky a rozmýšľala som, ako by som reagovala, keby sme sa stretli a ona by mi znova niečo vyčítala.

Mne sa totiž osvedčilo prehrať si očakávanú problematickú situáciu dopredu. Akoby ju zažiť, hoci sa ešte nestala. Pozrieť sa na možnosti, emócie, či slová, ktoré by mohli vzísť z prípadnej konfrontácie.

A samozrejme, veď nie som z kameňa, som si prehrávala aj takúto situáciu s mojou ex kamarátkou. Nuž a jediné slová, ktoré som cítila, že sú to pravé orechové boli:

„Súcitím s tebou.“

Prípadne, ak by som predsa len podľahla emóciám, tak by to mohlo byť:

„Nuž, nemôžem nič iné, len s tebou súcitiť.“

***

Naše cesty sa rozišli, ale život sa tým samozrejme nekončí. Každá sme si z tejto konfrontácie niečo odniesla, každá niečo zažila a vlastne sme si vzájomne darovali zážitok, ktorý je neprenosný, ale dôležitý.

Takže na záver môžem povedať len jedno slovo: „Vďaka.“