Maxík

Maxík zomrel.

Zomrel v spánku poobede o piatej. Sám v tichu svojho posledného úkrytu. Jeho dušička nechala za sebou pozemské materiálne telo a vstúpila do zvláštnej súmračnej krajiny plnej láskavého fialového svetla. Stála som na prahu tej snovej krajiny s ním.

***

Doobeda toho dňa som sedela za stolom s vedomím, že Maxík zomiera. V noci sa schovával pod vaňou. Viem, že je koniec. Prestala som ho zdržiavať v tom, čo musí prísť.

Ešte ráno som sa do neho snažila dostať trochu vody. Ale potom sa schoval pod stôl a všetko vyvrátil. Chvíľu odpočíval. Neskôr sa zdvihol sa na predné labky a vážne sa mi zadíval do očí. Jeho oči zrazu neboli zastreté. Jeho oči boli jasné a bola v nich rozlúčka.

Ticho zamňaukal. Čakal.

„Nie, nie, nie. To predsa nejde,“ namietla som v panike.

Znova zamňaukal a nespustil pohľad z mojich očí. Tie oči žiadali. Tie oči vedeli a napriek tomu boli plné pokoja a lásky.

„Dobre zlatko. Ak to má byť, tak ťa nesmiem držať nasilu.“

Ešte raz na mňa mňaukol a akoby spokojne si položil hlavičku na labky. Za chvíľu poslednýkrát, s nečakanou silou a istotou, prešiel krížom cez byt, a kým som sa stihla spamätať, už bol pod vaňou.

Nechávam ho odísť. Myslím však stále na neho a verím celým srdcom, že umrie pokojne v spánku obklopený mojou láskou.

Smrť je pre mnohých veľké tabu. Nehovoríme o nej. Bojíme sa tej veľkej neznámej, ktorou skončí náš pozemský život taký, ako ho poznáme a máme radi. Niektorí vravia, že smrťou sa život nekončí. Je to vraj návrat domov. Veľký kolobeh života a smrti je tu na Zemi od nepamäti. V starých časoch sa vystrojeniu človeka do sveta tieňov venovala veľká a dôležitá pozornosť. A dnes?

Umieranie blízkej a srdcu milej bytosti je silný emotívny nápor. Je to ťažké a bolestivé. Aj ja sa zmietam medzi rôznymi protipólmi toho, ako sa k smrti môjho kocúrika postavím. V zvieracom svete sme prijali za samozrejmé, že zviera dáme uspať, keď sa už jeho koniec blíži. Je to kvôli tomu, aby netrpelo. Takýmto spôsobom som odprevadila na druhý breh už niekoľko svojich mačiek.

Dnes, keď na tom pomyselnom moste stojí Maxík, pýtam sa zdrvená: „Prečo?” 

Pred týždňom som Maxíka odniesla na veterinu. Dať ho uspať. Uľahčiť mu cestu cez most. Teraz čakám, kedy jeho telíčko vydýchne naposledy, lebo som sa po prvej nádeji možného uzdravenia rozhodla inak. Teraz viem, že cesta späť nie je. Napriek tomu, že som si to želala z celého srdca. Dospela som k poznaniu, že jeho odchod musím jednoducho akceptovať a pomôcť mu, ako len najlepšie viem, aby odišiel sám.

Počúvala som rady z jednej i druhej strany. Nechaj ho uspať – trápiš jeho i seba. Nechaj ho odísť samého. 

Tak ho nechávam odísť. Emócie však človek neobabre. Nie je mi to jedno. Nie. Myslím na Murka, Beluška, Kubka, Bajka a iné mačky. Beriem na seba bremeno rozhodnutia a verím, že ho vyprevadím síce so slzami, ale s láskou.

Veď aj Malý princ odišiel domov tak, že zomrel. Poobede beriem tú útlu knihu do ruky a cez slzy v očiach čítam:

„Vieš… túto noc… nepríď.“
„Neopustím ťa.“
„Budem vyzerať, akoby ma niečo bolelo… budem trochu vyzerať, akoby som umieral. Tak to býva. Nepríď sa na to pozerať, nie je to potrebné…“
„Neopustím ťa.“
„Ach! Ty si tu… Neurobil si dobre. Spôsobí ti to bolesť. Budem vyzerať ako mŕtvy, a nebude to pravda…“
Mlčal som.
„Pochop, je to veľmi ďaleko. Nemôžem so sebou vziať toto telo. Je veľmi ťažké.“
Mlčal som.
„Ale to bude len ako stará opustená škrupina. A staré škrupiny, to nie je nič smutné.“

***

Držala som ho v náručí. Jednou labkou sa mi opieral o plece a druhou sa jemne dotýkal môjho líca. Díval sa mi do očí tým svojim šibalským úsmevom. Vysoká tmavofialová tráva sa rozšantila. Skôr som vedela ako videla, že k nám prichádzajú Murko a Kubko… a tiež iné zvieratá. Maxík sa na mňa posledný raz pozrel a v záblesku jasnej červenej prekročil ten prah, za ktorý som ja nesmela. Dívala som sa na tú zvlnenú trávu a na jasnú orgovánovú oblohu nad ňou. Cítila som pokoj a uzmierenie.

Zobudila som sa zo sna a šla ho skontrolovať. Vedela som, čo nájdem.

Opustenú škrupinu.

Aj napriek rozlúčke to bolelo.