012

Prekvapivý obrat

     Bolo všeobecné známe, že Yan Wushi koná iracionálne, výstredne a nepredvídateľne. Avšak Bai Rong jeho návrh naozaj potešil.
     Z klanu Hehuan tu dnes večer bola len ona sama. V prítomnosti budhistického majstra Xuetinga, Yan Wushiho a ostatných nemala žiadnu šancu, aby získala zvitok Stratégie rumelkového slnka. Ani vtedy, ak by bola v perfektnej kondícii, nieto ako teraz s utŕženými zraneniami.
     Ak by ostatní súhlasili s návrhom Yan Wushiho, nielenže by si vypočula obsah zvitku, čo by len podporilo jej vlastnú kultiváciu bojových umení, ale po návrate domov by neprišla s prázdnymi rukami.
     Majúc toto na pamäti nespúšťala zrak z bambusovej rúrky v rukách Shen Qiaoa.
     Murong Qin a ostatní reagovali rovnako ako Bai Rong. Iba budhistický majster Xueting nesúhlasil. Namietol: “Klanový majster Yan, táto osoba nepatrí do sveta bojovníkov. Mnohí dychtia získať Stratégiu rumelkového slnka. Ak sa rozšíri správa, že dnes čítal obsah zvitku, nevyhnutne sa stane terčom pre mnohých s nedobrými úmyslami. Aj keď ho nezabiješ, zomrie kvôli tebe!“
     Yan Wushi lenivo odvetil: “Starý plešatý osol, v tvojich slovách je toľko pokrytectva, nemyslíš? Určite si čítal zvitok ukrytý v cisárskom paláci Zhou, keď si bol ešte cisárskym preceptorom. Taktiež si pôvodne žiakom klanu Tiantai. Tvoj majster Huiwen ešte žil, keď si klan zradil. Súdiac podľa toho, ako veľmi si ťa cenil, tak ti pravdepodobne dovolil čítať zo zvitku, ktorý má v držbe klan Tiantai. Dnes by si s týmto zvitkom získal tri z celkového počtu piatich. Tak mi napadá porekadlo – vrah kričí, chyťte vraha.“
     Prekvapivo aj Murong Qin súhlasil so slovami Yan Wushiho a posmieval sa Xuetingovi: “Vznešený majster, určite si cnostným a urodzeným mužom. Ak nechceš počúvať, tak jednoducho odíď. Prečo nám chceš stáť v ceste? K čomu je dobrá tvoja zlovestná, rozvláčna reč? Je to kvôli tomu, že si nespokojný s tým, že nemôžeš mať zvitok len pre seba?“
     Budhistický majster Xueting si povzdychol a rozhodol sa mlčať.
     Yan Wushi zatlačil dvoma prstami na kľúčový akupunktúrny bod na chrbte Shen Qiaoa a povedal mu: “Čítaj.”
     Vyzeralo to, akoby sa mu vyhrážal, ale len Shen Qiao vedel, že Yan Wushi zrejme použil nejaký tajný postup, ktorým okamžite otvoril niektoré z jeho zablokovaných meridiánov. Telom mu začala prúdiť teplá vnútorná qi a v okamihu otvorila časť jeho upchatých meridiánov. Hneď potom mu celým telom pretiekol teplý energetický prúd vnútornej qi. Tma pred jeho očami sa strácala do tej miery, že dokázal vidieť ako každý iný človek.
     Nikto z prítomných netušil, že Yan Wushi zachránil Shen Qiaovi život. Avšak napriek tomu, že bol medzi nimi takýto vzťah, Shen Qiao nepodliehal ilúzii, žeby sa k nemu Yan Wushi správal ohľaduplne. V mysli sa mu vynorilo podozrenie, o čom toto vlastne všetko je a cítil, ako jeho úcta k Yan Wushimu chladne.
     Shen Qiao rezignovane zdvihol bambusovú rúrku, pomaly ju otvoril a vytiahol z nej sadu bambusových lístkov zrolovaných do zvitku.
     Bambusové lístky boli veľmi tenké. Po úplnom rozložení bol zvitok dlhý asi jeden meter.
     Písmo na ňom bolo drobné, ale keďže sa mu dočasne vrátil zrak, Shen Qiao ho mohol čítať aj v mesačnom svetle.
     Všetci ho prepaľovali dychtivými pohľadmi.
     Keby sa tie pohľady zhmotnili, tak by sa z môjho tela stalo sito, pomyslel si Shen Qiao.
     S prižmúrenými očami skúmal slová a pomaly a pozorne čítal vetu za vetou. „Pankreas zodpovedá za myšlienky; Huotian plodí klamlivé myšlienky, zatiaľ čo Xiantian plodí celistvosť…“[1]
     Keďže bol obyčajným človekom bez vnútornej qi, jeho hlas nebol silný, ale väčšina prítomných mala vynikajúce sluchové schopnosti, takže ho počuli jasne.
     Shen Qiaovi trvalo prečítanie lístkov zvitku nanajvýš pol hodinu, aj napriek tomu, že čítal pomaly.
     Z celého rozprávania mu vyschlo v ústach. Keď skončil, vrátil zvitok Yan Wushimu. Ten následne odtiahol svoju ruku zo Shen Qiaovho chrbta. Prúd teplej vnútornej energie zmizol a Shen Qiaoa znova obklopila tma. Naviac, možno preto, že svoje oči príliš namáhal, cítil, ako ich zachvátila ostrá pálčivá bolesť.
     Jednou rukou si musel oči zakryť, zatiaľ čo s druhou sa oprel o bambusovú palicu, aby vôbec udržal rovnováhu. Zhrbený lapal po dychu.
     Yan Wushi od neho zobral zvitok a viac si ho nevšímal. Bez slova švihol rukou a bambusové lístky sa vznietili. V okamihu sa zmenili na jemný prach, ktorý víril vo vzduchu.
     Všetkých to šokovalo.
     Murong Xun bol ešte mladý a horkokrvný. Nemohol sa zdržať výkriku: “Taký vzácny poklad, a ty si ho zničil!”
     Yan Wushi ľahostajne odvetil: “Len niečo, čo už neexistuje, sa môže nazývať vzácnosťou. Je na tebe, koľko si zapamätáš z toho, čo prečítal.“
     Murong Xun na neho civel neschopný čokoľvek povedať.
     Yan Wushi si oprášil z rúk a rukávov posledné zvyšky prachu. Potom sa otočil a bez váhania odišiel.
     Málokto na tomto svete ho dokázal zastaviť. Budhistický majster Xueting sa ani nepohol a ostatní sa mohli len nechápavo pozerať, ako jeho postava mizne v tme.
     Bai Rong ignorujúc svoje zranenia odišla hneď za ním. Nie preto, aby Yan Wushiho prenasledovala, ale aby si rýchlo našla tiché miesto, kde by si mohla zapísať všetko to, čo si zapamätala.
     Murong Xun aj Tuoba Liangzhe sa obrátili k Murong Qinovi. Ten sa na chvíľu zamyslel a tiež sa rozhodol: “Poďme!”
     Bez toho, aby Yun Fuyi a jej mužom venovali čo i len pohľad, sa všetci traja otočili a hneď odišli.
     Budhistický majster Xueting ticho povzdychol. “Zástupkyňa Yun zažila dnes skutočné desivú noc,“ povedal. „Prosím, odovzdajte moje úctivé pozdravy vodcovi Liuhe cechu, pánovi Dou.“
     Bol jeden z tých, ktorí ju prepadli, ale teraz, keď bol zvitok zničený, úplne stratila záujem kritizovať ho a len chladno odpovedala: “Majster, dávajte na seba pozor.”
     Keď budhistický majster Xueting odišiel, požiadala Hu Yana a Hu Yua, aby pomohli dvom správcom na nohy. Potom sa obrátila k Shen Qiaovi a Chen Gongovi: “Za vaše dnešné nečakané utrpenie môže cech Liuhe a je mi to veľmi ľúto. Môžem vedieť, kam máte vy dvaja namierené? Ak by vám to vyhovovalo, môžeme vás kúsok sprevádzať.”
     Keby prišla táto ponuka predtým, Chen Gong by určite s radosťou súhlasil. Ale udalosti tejto noci, mu ukázali, čo znamená príslovie, že “vždy je niekto lepší a obloha vyššia”. Jeho entuziazmus značne utrpel, ale stále sa úplne nedokázal vzdať možnosti raz predsa len vstúpiť do sveta kultivátorov bojových umení. Preto si moril hlavu s odpoveďou.
     Shen Qiao, ktorý stál vedľa neho, však prehovoril skôr.
     “Veľmi pekne vám ďakujeme za vašu láskavosť,“ povedal. „Pôvodne sme mali namierené na juh hľadať útočisko u našich príbuzných, ale nečakali sme, že zažijeme takéto niečo. Vydesilo nás to a teraz je našim jediným želaním čo najrýchlejšie prekročili južnú hranicu. Nie sme zo sveta bojovníkov a ani sa do ich záležitosti nechceme miešať. Preto nám, prosím, odpusťte.”
     Yun Fuyi sa zadumane spýtala: “Pamätáte si niečo z toho, čo ste práve čítali?”
     Shen Qiao pokrútil hlavou: “Pochádzame z chudobnej rodiny. Môj bratranec nevie písať ani čítať. Ja sám mám len obmedzené poznanie. Nikdy som nečítal žiadnu klasiku, napokon aj moje oči nie sú zdravé. Neviem, aký druh mágie ten pán použil. Pritlačil mi ruku na chrbát, vďaka čomu som mohol vidieť znaky. Ale hneď po tom, ako som skončil a jeho ruka sa už viac môjho chrbtu nedotýkala, znova nevidím, nieto ešte, aby som si niečo pamätal.”
     Yun Fuyi si všimla, že má niečo s očami – pohľad bol neistý a bielko očí bolo namodravé, takže vedela, že to, čo povedal, je pravda. Bolo jej trochu ľúto, že odmietli jej ponuku, ale nenútila ich. “To je v poriadku. My musíme odísť ešte v noci, takže za chvíľu vyrážame. Ak by ste vy dvaja potrebovali naliehavú pomoc, môžete ísť do ktorejkoľvek pobočky cechu Liuhe v meste. Stačí povedať, že ma poznáte. Volám sa Yun Fuyi.”
     Shen Qiao jej srdečne poďakoval. Chen Gong nasledoval Shen Qiaov príklad a tiež poďakoval.
     Yun Fuyi a jej muži sa dlho nezdržali. Dve truhlice, ktoré doniesli, nechali ležať bez povšimnutia. Hu Yan a Hu Yu vzali so sebou dvoch zranených správcov cechu a čo najrýchlejšie zamierili do mesta. Ošarpaný chrám zrazu pôsobil ešte pustejším dojmom.
     Keď Chen Gong videl, ako sa ich postavy strácajú z dohľadu, jemne poklepal Shen Qiaovi po pleci. Tichým hlasom, akoby sa bál, že ho niekto započuje, sa mu prihovoril: “Keď sa nás pýtala, či nepôjdeme s nimi, prečo si odmietol? Nebolo by to bezpečnejšie?“
     Napriek tomu, že Shen Qiao ešte stále cítil silnú bolesť očí, usmial sa: “Prečo si ma teda nezastavil a rovno nepovedal, že chceš ísť s nimi?“
     Chen Gong chvíľu zaváhal: “Tebe verím viac ako im.“
     Shen Qiao si povzdychol: “Myslím, že jediný dôvod, prečo nás zástupkyňa Yun pozvala na cestu, je ten, že sa bála, že si nezapamätala všetko, čo počula. Dúfala, že je pomôžeme zapísať celý obsah zvitku. O dnešnej udalosti sa čoskoro dozvie aj ostatný svet. Ľudia sa budú snažiť získať obsah zvitku všetkými možnými spôsobmi. Keď by sme s nimi šli, tak by sme boli prví, ktorých by v prípade nebezpečenstva obetovali.“
     Chen Gong si zrazu uvedomil pravdu. Nemohol si pomôcť a zaklial: “Niet divu, že tá žena bola zrazu tak srdečná! Určite nemala dobré úmysly. Keby si ma včas nezastavil, naozaj by som šiel s nimi!”
     “Len hádam,“ povedal Shen Qiao. „Keďže Stratégia rumelkového slnka je taký vzácny poklad, obávajú sa, že zabudnú čo počuli, takže teraz sa všetci niekde budú snažiť zapísať to, čo si zapamätali. Tieto písomné verzie sa určite stanú horúcim artiklom – každý sa bude snažiť získať ich pre seba. My nie sme majstri bojových umení. Spoločné cestovanie s nimi nám neprinesie žiadny úžitok. Privolá to na nás iba katastrofu.”
     Chen Gong skľúčene zvesil hlavu: “Máš pravdu. Chcel som sa pridať k cechu Liuhe, keď som videl ich silu a majestátnosť v okrese Funing. Ale po dnešnej noci už o tom nebudem fantazírovať. O bojových umeniach neviem nič a aj keby som sa k nim dostal, aj tak by som skončil len ako sluha na podradné práce!“
     Obaja sa vrátili dnu. Od incidentu uplynula menej ako pol hodina, keď Shen Qiao cítil, ako sa bolesť očí zmierňuje. Ale keď ich otvoril, nevidel nič. Stav jeho očí bol horší ako vtedy, keď ich otvoril prvýkrát po páde.
     Shen Qiao premýšľal o tom, čo vlastne Yan Wushi urobil. Na vyliečenie očí by potreboval prinajmenšom niekoľko mesiacov alebo dokonca rokov. Ale Yan Wushi pomocou nejakej zvláštne techniky dosiahol okamžité obnovenie zraku. To ho dočasne vyviedlo z temnoty, ale za cenu ešte dlhšieho času potrebného na vyliečenie.
     Shen Qiao sa trpko usmial.
     Na vlastné oči uvidel, aký je ten človek chladný a bezcitný. A dôvod, prečo ho Yan Wushi zachrániť, pravdepodobne taktiež nemal nič spoločné s dobrotou jeho srdca.
     Ale… bola to naozaj náhoda, že sa Yan Wushi objavil v tomto chráme?
     Chen Gong zrazu potiahol Shen Qiao za rukáv. „Pozri,“ prehovoril chvejúcim sa hlasom. “Ten mladý mních bol niekto iný. Potom, opát a tí dvaja mnísi… žeby… žeby ich niekto už skôr umlčal?“
     Shen Qiao mlčal.
     Jeho mlčanie bola jasná odpoveď. Chen Gong zbledol a tiež zmĺkol.
     Vždy bol pyšný na svoju nebojácnosť. Teraz, po prvý raz, pochopil dôležitosť moci.
     Vo svete, ako je tento, každý, kto nemal potrebnú moc, sa mohol ľahko stať kedykoľvek obeťou. Obeťou, ktorá zomiera bez akejkoľvek príčiny.

***

     Ako sa dalo očakávať, opát aj dvaja mnísi boli mŕtvi.
     Mŕtvoly boli v izbe starého opáta. Vrahovia sa ich ani neobťažovali zakryť a jednoducho ich tam nechal s rukami, nohami rozhodenými tak, ako padli. Keď ich Chen Gong zbadal, nohy sa mu od strachu podlomili. Nedokázal sa ich tiel dotknúť a narovnať ich. Namiesto toho odtiaľ potkýnajúc sa zutekal. Až keď dobehol k Shen Qiaovi, tak sa konečne trochu upokojil.
     Aj keď bol Shen Qiao slepý, stále dokázal nejakým spôsobom dodať ľuďom silu len tým, že tam pokojne sedel.
     S chvejúcimi sa perami sa ho Chen Gong spýtal: “Zabila ich tá žena, ktorá sa prezliekla za malého mnícha? Prečo ich musela zabiť? Bola taká silná – mohla ich jednoducho len umlčať a znehybniť.“
     “Možno je to jej spôsob konania.“ Shen Qiao sa na chvíľu odmlčal. “Niektorí ľudia nepotrebujú dôvody, keď sa rozhodnú niečo urobiť. Veria, že môžu vládnuť nad životmi iných ľudí, a tak to, či sa rozhodnú konať dobro alebo zlo, závisí len od ich rozmaru.”
     Chen Gong nechápavo hľadel na zem. Prenasledoval ho obraz zaschnutej krvavej škvrny na mŕtvole starého opáta. To, čo sa dnes v noci stalo, obrátilo úplne naruby všetko, čo poznal alebo zažil za posledných desať rokov. Hlboko zasiahnutý šokom sa ešte dlho nedokázal spamätať.
     Nesmiem sa stať človekom, ktorý je vydaný na milosť a nemilosť druhým. Musím sa stať tým, kto má moc nad ostatnými. Ako si to pomyslel, vybavil si tých veľkých majstrov z dnešnej noci.
     Zrelý a pokojný budhistický majster Xueting, ktorého sa nedotýkal svet smrteľníkov. A potom ten ostentatívne extravagantný a neuchopiteľný Yan Wushi. Tento muž, ktorý robil čo chcel, vzbudil v Chen Gongovi veľký obdiv.
     Shen Qiao nevedel, na čo myslí. Myslel si, že Chen Gong je len vystrašený, preto ho niekoľkokrát potľapkal po pleci a mierne povedal: “Každé stretnutie je riadené osudom. Starý opát nám dovolil, aby sme u neho mohli prespať. Bola to od neho láskavosť. Ráno ich spoločne pochováme.“
     Chen Gong len dlho vydýchol. “Iste.”

*** *** ***

[1]  V románoch používané pojmy Houtian a Xiantian vo všeobecnosti znamenajú “v rámci ľudských možností” a “mimo ľudských možností”.
Doslovný význam je príliš zamotaný, ale literárne sa znaky 后天 a 先天 dajú preložiť ako “pred nebom” a “prvé nebo”

Tá veta by sa dala ešte preložiť aj takto: Slezina ukrýva vôľu. V štádiu Houtian je to slobodná vôľa, zatiaľ čo v štádiu Xiantian je to viera…”