Dievča hviezda

Dievča, ktoré sa chcelo dotknúť hviezd

Vybrala som starú knižku z knihovničky. Už som ju dávno nedržala v ruke, ale dnes ma k nej niečo pritiahlo. Ako som v nej listovala, vypadol z nej zažltnutý papierik. Pod veľkým srdcom stálo: „Toto dievča my zmenilo život. Som smutný, pretože odcháza inde, na inú školu. Bude mi chýbať. Milujem ťa, Zorka.“

Tú knihu veršov som zdedila po dedovi, ale nikdy som ju nečítala. Až teraz.

Zorka. To meno vo mne vyvolávalo starú zabudnutú spomienku na príbeh, ktorý nám, jeho vnučkám, dedko rozprával. Bol výborným rozprávačom a nikdy sa nenechal dlho prosiť. Zbožňovali sme tieto čarovné chvíle s ním. Ale v ten jeden letný večer, keď sme si u neho v zadnej časti záhrady zapálili oheň a opekali si slaninku, starký bol akýsi zadumaný. Avšak, my sme ho nenechali na pokoji.

„Dedko, rozprávaj,“ naliehali sme na neho.

Starý muž sa usmial a po chvíli povedal: „Tak, ak nedáte inak… Dnes vám budem rozprávať o dievčati, ktoré sa chcelo dotknúť hviezd.“

Pousádzali sme sa okolo neho čo najbližšie, aby nám neuniklo ani slovo. Dedko sa pozrel hore na hviezdne nebo a v žiare ohňa vyzeral ako naozajstný rozprávkový deduško.

***

Bolo nebolo, za horami a dolami, žil v malom mestečku jeden chlapec. Volal sa Tomáš. Bol to obyčajný chlapec, ešte dieťa. Chodil do školy, pomáhal doma a vystrájal s kamarátmi. Spolu s kamarátmi sa už obzerali po dievčatách a svoju náklonnosť im prejavovali ťahaním za vrkoče.

Jedného dňa riaditeľ školy priviedol novú žiačku. Bola úplne iná ako všetky dievčatá, ktoré poznal. Tmavé vlasy mala zapletené do hrubého vrkoča a priliehavé šaty zvýrazňovali jej štíhlu až éterickú postavu.

„Mládež, toto je vaša nová spolužiačka. Volá sa Zorka a jej rodičia pracujú v cirkuse, ktorý k nám prišiel včera večer. Buďte k nej dobrí.“

Tomáš sedel v lavici sám a Zorka si k nemu prisadla. Tak sa Tomáš zoznámil s dievčaťom ako z iného sveta. Po prvých neobratných rozhovorov začali spolu tráviť viac a viac času. Zorka ho zobrala do cirkusu. Ukázala mu zvieratá, dovolila mu okúsiť trochu z toho neznámeho sveta. Nácviky, krikľavé kostýmy, krik, chaos, aby sa večer ukázali v plnej kráse.

Keď mohla, tak sa s Tomášom prechádzala popri potoku nad mestečkom. Raz tak ležali v tráve a dívali sa do vysokej oblohy posiatej žiarivými hviezdami. Školský rok sa skončil a aj cirkus sa už chystal vyraziť preč. Tomáš zrazu pocítil neznámu clivotu. Hlas sa mu chvel, keď obrátil hlavu k Zorke: „Naozaj musíš odísť?˝

Zorka sa posadila a nečakane sa k Tomášovi naklonila a vtisla mi na špičku nosa rýchly bozk. Potom sa postavila a zdvihla ruky k hviezdnatému nebu.

„Musím. Taký je život v cirkuse. Budúci školský rok budem chodiť do školy v nejakom inom meste. A zároveň sa budem učiť vzdušnú akrobaciu. Veď vieš, že môj ocko a mama sú vzdušní akrobati. Videl si ich. Chcem byť ako oni. Chcem sa vyhupnúť na hrazde vysoko, prevysoko… až sa dotknem hviezd.˝

Veselo sa zatočila s rukami vysoko zdvihnutými. Tomáš sa posadil a díval sa na tú vílu, ktorá akoby sa mala každou chvíľou vzniesť vysoko hore. Zrazu sa so smiechom zastavila a klesla do vysokej trávy vedľa Tomáša. Tomáš ju neobratne objal a do vlasov jej zašepkal: “Nikdy na teba nezabudnem.“

***

„A čo sa stalo potom?“ dobiedzali sme do trochu rozcitliveného starého muža.
Dedko sa s úsmevom pozrel do neba a ukázal na jednu hviezdu: „Po mnohých rokoch sa cirkus znova vrátil do mestečka, ale Zorka sa nevrátila. Stala sa hviezdou ako je tamtá. Vidíte?“