Melódia

Hudba života

Čo keby si sa ráno zobudila a zmenila sa na melódiu? Aké by to bolo? Ako by si to cítila a ako by si znela? 

***

Chcela som sa vznieť za zvukov neustále ševeliaceho šumu rána.
Duša opúšťala svoje telo a nechávala ho za sebou ako bezvládne padá.
Chcela sa vnoriť do víru energie, ktorá ju už vlastne unášala.

„Ešte neviem kde ma vír ponesie,“ pomyslela si. „Prešmyknem sa cez škáry okien, usadím sa na konároch stromov. Stanem sa jedným tým krehkým tvorčekom. Splyniem s vrabcami.“

„Alebo sa stanem tou dlhou trávou hojdajúcou sa v jemnom rannom vánku.
Alebo pierkom, ktoré zachytené do víru zažíva bezstarostnosť bezhmotnosti. Alebo sa stanem vánkom?“

Dnes sa duša odpojila od tela a chcela vyletieť za zvukov neutíchajúcej hudby všehomíra.

Rozprestrela svoje nehmotné krídla pripravená odletieť tam kdesi… do známa – neznáma.

… a zrazu začula volanie svojho opusteného tela, plačúceho pieseň samoty.

Odvrátila sa od nekonečna vibrujúceho hudbou sfér.
Zaváhala.
Zľakla sa. Čo s ním bude? Ešte nie je čas…

Slza v oku zaleskla sa ako hviezda, úsmev ožiaril tmavý priestor bezčasu.

Nádych, výdych… prásk.
Jemné nehmotné pierko sa vnorilo do hmoty a tá sa znova rozospievala piesňou života.