Sama pri mori
Utiekla pred nepohodou, ale vedela, že pred sebou neutečie. Chodidlá sa jej norili do teplého mäkkého piesku. Ešte pár krokov a cez prsty sa jej prevalí slaná vlnka. Je tu sama. Prvýkrát je pri mori úplne sama.
Nikto iný. Ani jej spolucestujúci, ktorí sa roztratili do iných hotelov.
Každý deň sa vybrala do prístavu a lodičkou sa nechala odplaviť na inú pláž. Milovala vietor vo vlasoch, čľapot vody narážajúcej do malej loďky.
Nevšímala si ostatných ľudí. Nemala záujem nadväzovať nové vzťahy. Len večer, na terase hotela, sem tam prehodila svojou lámavou angličtinou pár slov so staršími anglickými dámami. Svojim spôsobom si ju adoptovali hneď potom, ako po prvom týždni odišli ich deti a vnuci preč do Anglicka.
Sama, cudzinka v cudzom kraji.
Doma nechala za sebou všetko. Prácu, ktorá ju prestala tešiť a tiež spomienky na zlámanú lásku. Keď sa stojac po kolená v priezračnej vode dívala do diaľky niekde tam, kde sa za obzorom dal tušiť európsky kontinent, vynoril sa z hĺbky srdca smútok a nostalgia.
Nenechávala sa týmito citmi premôcť. Rázne vykročila dopredu a hodila sa do vody. Telo jej v okamihu objali studené vlny morskej vody a vyčistili hlavu i srdce od bolesti lásky – „lásky, ktorá znova umrela“.
Plávala čo najďalej v tyrkysovej vode a splývala so slnečnými lúčmi, ktoré sa láskali s vodou, s ňou i s jemným zlatistým pieskom kdesi dole. Dovolila si túto radosť. Byť sama a predsa nikdy nie sama.
Žiaden komentár, buďte prvý.