Nadhľad

Slnečné rozjímanie

Rozmýšľala som o mieste, z ktoré si človek môže dovoliť pozrieť sa na svet z nadhľadu.  Najvyššie miesto v mojom mestečku okrem kostolných veží sú malé vyhliadky nad vinohradmi.
Na jednom tomto mieste som pred mnohými rokmi hľadala svoj stratený vnútorný pokoj 🙂

Dnes som vyliezla na kopec a hľadala som svoju obľúbenú vyhliadku, ale len o pár krokov boli šikovnejšie dievčatá so psíkmi a lavičku obsadili. Tak som vystúpila ešte o kúsok vyššie na kopec Starej Hory a usadila sa tam na inej lavičke.

Odtiaľto je vidieť takmer celý Pezinok. Dnes je mimoriadne krásne. Vo vzduchu je jar a slnečné lúče hrejú z modrej oblohy. Napriek ľahkému oparu vidím slnkom ožiarené strechy obcí západným smerom k Bratislave a taktiež južným smerom ďaleko preďaleko. Za výbežkom Malých Karpát, ktorý sa zvažuje do rozsiahlej nížiny sú vidno komíny Slovnaftu a k môjmu prekvapeniu aj rakúske veterné turbíny. Sú ako jemná čipka na vzdialenom obzore. Asi ste nevedeli, že ich je 364 – aspoň to tvrdí ujo Googlovič.

Dole pod kopcom sa ľudia prechádzajú a užívajú si tento deň. Aj hľa, veď sa ich aj veľa zdržuje neďaleko domčeka Celestín. Nečudo. Je tam pojazdný kávový vozík, ktorého obsluha má plné ruky práce.

Hladina rybníka je ako veľká odrazová plocha s prebleskujúcim živým striebrom. Tu hore je ticho a pokoj. Sem tam preletí vták… aha aj prebehne divoký zajac. A zhora sa práve ozýva vzdialený hukot lietadla. Ako biela šípka letí na sever… ktohovie do ktorej krajiny.

Po dňoch choroby som konečne dostala chuť na kávu. A hoci ju pijem tak turisticky z termosky, chutí v tomto kúte prírody výborne. Slním sa, nechávam myšlienky plynúť, sem tam si niečo zapíšem. Nenechávam sa vyrušiť ani troma dámami, ktoré zaparkovali o niečo vyššie a ku mne dolieha ich hlasné kritizovanie akejsi osoby.

„Môžeme si prisadnúť?“ ozvala sa nečakane pani, ktorá práve prechádzala okolo s ešte jednou dámou.

„Ak máte kde?“ zareagovala som bezmyšlienkovite a usmiala sa. Celá lavička bol môj piknikový stôl a nečakala som, že ma niekto bude chcieť obmedzovať. Ale aj tak som posunula svoje veci a uvoľnila som časť lavičky.

Jedna si sadla a druhá zostala stáť. Ich rozhovor prechádzal okolo mojich uší. Neboli to ľudia, s ktorými by som chcela nadviazať rozhovor. Až zrazu.

„Najradšej by som niekoho zabila!“ vyhŕkla tá, čo pri mne sedela. Od začiatku bola veľmi negatívna.

Nedalo mi a so smiechom som sa spýtala: „Prečo?“

„Lebo sa mi chce…!“

Hm, hm, ako dokážu byť ľudia k sebe zlí. Najmä k sebe samým – pomyslel som si. Stojaca pani toho mala už dosť a vyštuchala tú negatívnu na cestu domov.

Na lavičke znova zavládol pokoj. Len som si uvedomila, že ja by som nikdy nerušila bez výnimočného dôvodu iných. Obsadili lavičku, nuž budem hľadať druhú alebo iné miesto. Vždy sú možnosti. A prečo by som nechcela rušiť tých druhých? Z jednoduchého dôvodu. Nechcem robiť ľuďom to, čo nechcem, aby oni robili mne. 😊

Možno by ma tá pani niekedy inokedy rozladila, ale dnes nie… dnes nie.