Žlté kura

Žlté kura vraj kukuričné

Vo veľkonočný piatok hneď už zrána sa u mňa zastavila Múza a spravili sme si sviatočnú chvíľku poézie. Čo spraviť, keď človek nechce len tak vykríknuť „tie žlté kurence sú hnus!“? A tak Múza nakloní sa a do uška šepne pár slovíčok, čo tak trochu rýmujú sa 🙂 a hneď je krajší svet.

Kúpila som žltej kuraciny kus,
inú nemali.
Pod svetlom vyzerali nuž,
čudný svit mali.

Mačka Lila ňufky ňufky
vraští noštek, cerí zúbky.
Pozrie na mňa s otázkou
Čo za čudo žlté to je.

Vyzerá to ako mlska známa
a predsa to s ňou zamáva.
Hrabne labkou, otočí sa v mihu,
trhne chvostom, ja chcem inú.

Už len vidím ako na mňa len jej chvostík máva a hovorí mi jasne, zjedz si to ty sama.

***

Tak, to bola sviatočná chvíľka poézie na tému, že zvieratá majú rozum a ich jemne zmysly odhalia viac než dokážeme my.
Žlte kurence u nás skončili.

… bo skúsenosť moja dávna:
čo macka nezje, nie je ani pre človeka.