Západ slnka

Láska ako tsunami 

Z kuchynky si zobrala šálku čaju a pohodlne sa usadila na lehátko. Šálku položila na nízky stolík a zahľadela sa do diaľky. Terasa ich domčeka bola ako vyhliadka. Za chrbtom vnímala silu strmých rozoklaných skál pohoria, ktoré akoby sa chcelo dotknúť tmavnúcej oblohy. Pod sebou vnímala strechy chalúp, ktoré sa sprudka zvažovali k pobrežiu mora.

V diaľke sa tmavo modrá obloha snúbila so sivými vlnami mora. Sledovala, ako žiarivé slnko pomaly klesá k obzoru a svojimi šarlátovo zlatými lúčmi zafarbuje oblohu i more. Dívala sa takmer bez pohybu, ako sa tá ohniva guľa ponára do mora. Od toho miesta sa k nej vlnili zlaté lúče. Dotýkali sa vody ako zlatá záplava.

Bol to čarovný okamih, ktorý ju uchvacoval. A hlavne teraz, keď bola sama. Sama a západ slnka. Intímna chvíľka nekonečna.

Zlaté vlny pomaličky tmavli a keď sa slnko úplne ponorilo za more, vyslalo k nej posledný lúč.

Uvoľnene sa oprela o operadlo ležadla. Usrkla si z už studeného čaju a s privretými očami sledovala, ako sa na pobreží rozsvecujú malé svetielka. Za chvíľu boli ako perličkový náhrdelník ťahajúci sa popri promenáde tam dole. Jej priatelia sa určite dobre bavia. Pijú víno a labužnícky ochutnávajú rôzne morské potvory. Brrr! Striasla sa a hneď sa aj rozosmiala. Keby bola s nimi, tak by si dala nejakú dobrú rybu, ale nie tie potvory.

Dnes s nimi nešla. Cítila, že potrebuje byť sama. Sama so slnkom a svojimi myšlienkami.

Dívala sa do noci, ktorá zahalila obzor a v myšlienkach zablúdila na iné miesto. Na chatu pri jazere. Nebol to žiadny výlet. Kartári zo Slovenska i Čiech sa tam stretli na pracovnom stretnutí o ďalšom vývoji tých plastových kartičiek. Boli to zlaté časy spolupráce, otvorenosti. Boli pionieri, ktorí tvorili na zelenej lúke.

***

Tá chata mala v sebe určite niečo čarovné. Ráno, druhý pracovný deň, zvesela brala schody takmer pod dvoch. Ponáhľala sa na raňajky. Uprostred schodišťa zrazu spomalila a… utopila sa.

Utopila sa v očiach – hnedých očiach s odleskami zlatého slnka, ktorá stúpalo na oblohu a zvedavo nakúkalo cez veľké okná na tých tvorčekov, ktorí si hovorili ľudia. Bola ako v mrákotách. Jej a jeho oči boli v mihu previazané neviditeľnou stuhou – červenou šnúrkou lásky. Nikdy predtým a nikdy potom nezažila tak intenzívny a tak mystický zážitok splynutia s inou bytosťou. Okamih, o ktorom sa hovorí „čas sa zastavil“.

Pomaly schádzala k stolu, kde už sedeli jej kolegyne a kolegovia a medzi nimi on. Usmiala sa na všetkých a na neho. Ešte jej celkom nedochádzalo, že sa práve bláznivo zamilovala. Boli kolegovia, úzko spolupracovali na systéme kartovej evidencie. Ona hovorila, čo treba urobiť a on materializoval jej predstavy do programu. Boli dobrí. A po práci sa prechádzali mestom. Vášnivo sa bozkávali v zákutiach mesta, na električkovej zastávke. Hľadeli si zamilovane do očí kdekoľvek boli. Niekoľko týždňov zažívala tsunami lásky.

Ale tak, ako sa vlna tsunami vyleje na pobrežie, tak sa raz oj odvalí.

… a zanechá za sebou spúšť.

Zlomené srdce, rozchod bez vysvetlenia.
On prakticky zdrhol z jej života.
Dokonca dal výpoveď a tých pár dní sa jej vyhýbal akoby mala lepru.

Nuž, tajomná chata na brehu jazera bola svedkom zrodu mystického zážitku zamilovanosti. A ruch mesta sa stal svedkom pochovania lásky.

„Láska znova umrela,“ povedala jej stará žena v sne o niekoľko týždňov neskôr.

***

Zasmiala sa a obrátila pohľad na nebo plné hviezd. Odložila šálku, na ktorú úplne zabudla, že ju ešte drží v ruke. Spomenula si, že sa s ním nikdy nedívala na hviezdy. A ani na západ slnka. Zrejme by krásu večerných zorí ani nevnímala. On bol pre ňu Slnkom. Len vtedy netušila, že charakteristickou vlastnosťou Slnka je, že zapadá za obzor.

Ešte raz sa pozrela na šnúru perál, ktoré sa snažili aspoň trochu ožiariť vlny mora búšiaceho do pobrežných pláží. Zdola sa ozval smiech jej priateliek. Vybrala sa za nimi. Bola zvedavá, ako oni prežívali západ slnka.