Mystický bozk

Mystika bozku

„To bol naozaj magický zážitok,“

Stála na vrchole schodišťa a ako v snách sa dívala na muža, s ktorým sa práve rozlúčila. Práve vchádzal do veľkých vrát podzemnej garáže a nevidel, že ho sleduje.

Oprela sa o zábradlie a zahľadela sa pred seba, ale nič nevidela. Vlastne sa zahľadela do seba, do svojho vnútra.
„Čo sa to stalo?“ vírilo jej v hlave.
Chladný vetrík jej strapatil vlasy, ale ona si to nevšímala. Pred vnútorným zrakom sa snažila zachytiť, znova prehrať ten zážitok ako z iného sveta.
Bozk.
Cielene sa vyhla tomu, aby ju pobozkal na pery. Namiesto tomu mu vtisla ľahký bozk na líce. Bozk ako dotyk motýlími krídlami.

Ako tam tak stála, ponorila sa do spomienok.

***

Do Vianoc chýbalo už len pár dní a ona sa v rámci obednej prestávky vybrala na dlho očakávané stretnutie s príčinou jej bolesti. Pozvala ho na obed a on v svojom zaneprázdnenom živote konečne súhlasil. Už dlho, vlastne niekoľko týždňov, sa pripravovala na rozhovor s ním. Na vážny rozhovor. Rozhovor o rozchode, o bolesti. Rozhovor o zrade.
Chcela to mať čo najskôr za sebou. Chcela sa čo najskôr zbaviť hnevu a bolesti. Bolesti, ktorú nečakala, ktorá ju zranila tak, že jej skoro spálila srdce.
A žiarlivosti. Divokej a zničujúcej.
Šokovalo ju to!

Bola totiž skalopevne presvedčená, že ju v tomto vzťahu nemôže nič zraniť. Ani o tom nepremýšľala.
Veď sama žobronila: „Buď so mnou. Nech sa deje čokoľvek.“
A on zostal a bol s ňou.
Presne tak ako povedala – ako perličky na šnúrke jej života.
Nič si nenárokovala. Pohodová milenka.
Milenka!
Vedela, že je ženatý. Brala ako fakt, že hoci niekedy o svojej žene hovoril, nemienil na ich vzťahu nič meniť.
Tá žena bola pre ňu vzdialenou bytosťou. Nič, čo by ju rozhadzovalo.

Až raz.
Stalo sa čosi hrozné.
Uvidela ho v divadle. Vedľa seba mal peknú blondínku. On sám bol fešný chlap, za ktorým sa otočila nejedna sukňa. Tá žena sa k nemu nežne naklonila a čosi mu šepkala. Usmial sa na ňu a čosi jej odvetil.
Krásny harmonický pár.
Aspoň navonok!
Ten obraz ju zasiahol ako blesk z jasného neba. Akoby zomrela.
Žiarlivosť, zrada, hnev… mávali s ňou rôzne pocity.

Od tej udalosti uplynulo niekoľko týždňov a hoci mali naplánované stretnutia, vždy sa z nejakého dôvodu neuskutočnili. Prešli dva mesiace a konečne šli spolu na obed.
„Uvidíš, uvidíš, ako ti všetko vytmavím!“ vyhrážala sa v duchu.

A predsa!
Keď spolu vstúpili do reštaurácie a usadili sa oproti sebe, nepovedala nič!
Ako ho mala pred sebou, všetka tá zloba, zranenie, pomsta… všetko to zrazu stratilo význam.
„Nech sa stane čokoľvek,“ pomyslela si.
„Sama si to tak chcela. Len byť,“ uškrnula sama nad sebou.
„Len si netušila, že ten láskyplný a predsa nezávislý vzťah ťa až príliš pohltí.“
„Sama si to chcela. Je to tvoje rozhodnutie, tvoja zodpovednosť,“ ktosi z hĺbky jej duše k nej prehováral.

Po príjemne strávenom obede sa rozlúčili. Každý išiel svojou cestou. Každý išiel za svojou prácou. Pred vchodom do podzemných garáží sa objali a on ju chcel pobozkať na ústa.
Odvrátila sa a zľahka sa perami dotkla jeho líca.

Myseľ sa jej vyprázdnila. Jej zmysly boli zrazu ostré a vševediace. Akoby sa v mihu ponorila do iného stavu vedomia. Čas sa spomalil.
Každý jeho vlas videla ostro ako tenké ostré jemne sa pohybujúce ihly – prenikala cez hmotu až k podstate. Videla každý pohyb, videla vánok, cítila niečo… niečo, čo je bežne neviditeľné, skryté.
Cítila spolupatričnosť, blízkosť, zjednotenie… až nepozemskosť.
Bol to okamih.
Odstúpila od neho a venovala mu žiarivý úsmev.
Ale ešte hodnú chvíľu bola ako v snách.
V duši cítila neopísateľný pokoj a každá bunka jej tela sa chvela v harmónii s tichou hudbou všehomíra.
Usmiala sa.
Vedela jedno. Týmto ukončila jednu etapu svojho života.
A poďakovala sa.
Za skúsenosť.
Za mystický bozk.