Neodchádzaj!

Znamenie na tričku

„Tak, ako si sa rozhodol?“ spýtal sa čašník, ktorý práve Oliverovi robil silné pressíčko.
Oliver sa na neho mlčky pozrel a usmial sa. Oliver bol v tejto malej kaviarni stálym hosťom. Zastavil sa tu každý deň dať si ranné presso.
Po chvíli predsa len odvetil: „To je práve ten problém. Ešte stále nie. Tá ponuka je naozaj lákavá, ale… aj keď tie peniaze…“
Vetu nedokončil. Nechal ju odznieť do prázdna a zahľadel sa na pult, akoby tam hľadal odpoveď na svoju nerozhodnosť.
„Niečo ťa tu drží?“
Tie slová ho vytrhli zo zamyslenia. S neistým výrazom sa pozrel na čašníka, ktorý mu podával jeho kávu.
„Neviem.“
Usrkol si z horúcej kávy a potom akoby nič prehodil: „Už som tu niekoľko dní nevidel tú tmavovlásku. Vieš. Hovoril si mi, že sa volá Linda.“
Čašníkovi zaiskrili oči.
„Linda? Chodí sem vcelku pravidelne. Možno sa zastaví. Ktovie?“ šantivo zdvihol plecia a rozhodil ruky. „Asi nevieš, ale zvyčajne si dáva latte. Vždy s nejakou inou príchuťou. Ale nepohrdne ani silným pressom.“
Oliver si zasnene pomyslel „viem, všimol som si“.
Rád by ju pred odchodom uvidel. Rád by sa s ňou zoznámil. Doteraz si len vymieňali úsmevy. Dvaja cudzinci, ktorí sa stretli na križovatke. Ich cesty boli rôzne, ale tu v tejto kaviarni sa krížili. Náhoda? Osud?
„Čo asi robí?“ nevedomky sa spýtal nahlas.
Čašník už obsluhoval ďalšieho hosťa, ale aj tak zareagoval: „Prečo sa jej nespýtaš?“
„Rád by som, ale…“ nedokončil. Konečne si všimol, že mu čašník očami naznačuje aby sa pozrel k dverám.
Onemel.
Vo dverách stála krásna známa neznáma. Dlhé vlasy mala zviazané do jednoduchého chvosta. Zopár prameňov sa neposlušne vlnilo na jej hrudi.
Ako zhypnotizovaný sa díval na jej prsia zahalené do trička farby broskýň.
Nevedel od nich odtrhnúť zrak.
A to tričko sa k nemu blížilo ladným krokom majiteľky.
Nejasne, cez akúsi hmlu, si uvedomoval, že sa správa ako idiot.
„Presso bez mlieka si prosím,“ prehovorila neznáma, ale nedívala sa na čašníka. S mierne naklonenou hlavou sa dívala na Olivera. Ten sa napokon prebral z tranzu a konečne sa pozrel do jej smejúcich sa očí.
Zachvel sa.
Aká náhoda! Aké znamenie!
Zahabkal: „Áno… áno. Tibor, prosím ešte jedno presso. Pre dámu… bez mlieka.“
Čašník Tibor sa vševediaco uškrnul.
Oliver si nemohol pomôcť a jeho pohľad znova skĺzol na nápis na tričku, ktorý ho tak vyviedol z miery.
„Neodchádzaj!“