Záchrana
Zmietal sa akoby bol posadnutý diablom, ale aj tak sa mu nepodarilo pohnúť ani o milimeter. Zmietala sa jeho vôľa, jeho myseľ, ale jeho telo bolo nehybné.
Zrazu sa nad ním sklonila veľká hlava.
Teda aspoň sa mu v okovách strachu zdala obrovská. V skutočnosti to bola Zirina.
„Ticho!“ šeptom zavelila. Jej hlas bol ostrý a veliteľský, napriek tomu, že bol ledva počuteľný. „Nehýb sa!“
Keď začul jej hlas, neskutočne sa mu uľavilo.
„Kde si sa tu zobrala,“ vydýchol.
Nesúhlasne na neho pozrela a obrátila ho na brucho. Cítil, ako mu z miesta medzi lopatkami niečo vytrhla a ranu prikryla niečím studeným. Automaticky zasykol, ale skôr, ako sa zvuk mohol odlepiť od jeho úst, zakryla ich svojou dlaňou.
Napriek tomu, že ho skoro pridusila, cítil, ako sa mu telom rozlieva teplo. Krv mu znova cirkulovala bez prekážok a oživovala telo. Vďačne na ňu pozrel. Uškrnula sa a šepla:
„Vstaň a nasleduj ma. Tu máš pištoľ.“
Až keď sa opatrne postavil, zbadal, uvidel miesto, kde na neho čakala smrť. Bola to jama vyhĺbená v zemi. Vyškriabali sa hore a pod ochranou hustých kríkov sa rýchlym krokom vybrali preč.
Zbraň zvieral v spotených rukách. Vedel, že je to skôr morálna podpora, ako niečo, čo by ho ochránilo pred tým tvorom.
Zirina mala oči všade. Reagujúc na každý zvuk, prasknutie, viedla Ladiva rýchlo, raz behom inokedy prískokmi k hranici lesa. Preč z otvorenej krajiny. Už odpozorovali, že tvor sa lesa stráni. Zatiaľ netušili prečo.
Nebezpečenstvo bolo ale až príliš blízko. Zrazu sa z diaľky ozval čudný trhaný zvuk. Zirina okamžite sotila Ladiva do najbližšej priekopy zarastenej tŕnitými kríkmi. S prstom na perách mu naznačila, aby bol ticho. Nemusela mu to pripomínať.
Osteň toho tvora mal ešte pred chvíľou zabodnutý v chrbte. Ten spôsobil, že sa z neho stala ľahká korisť. Mal vlastne šťastie v nešťastí, že neposlúžil hneď ako jednohubka pre toho tvora. Asi nebol hladný alebo čo.
Mnohí jeho kamaráti nemali také šťastie.
Tvor bol ešte ďaleko. Nevideli ho, len počuli, ale už mali skúsenosť, že sa dokáže napriek veľkosti hýbať veľmi rýchlo. Blížil sa.
Zanedlho k nim doľahlo zúrivé zavytie. Tvor evidentne nenašiel v jame to, čo hľadal. Jednohubku Ladiva.
Na modro-fialovej oblohe sa zrazu rozprskli hviezdy. Ohňostroj hýril farbami a vytváral kontrast k plameňom ohňa, ktorý sa šíril rovinou. Pod ohňom plameňometov sa kríky zvíjali akoby boli živé. Ryk tvora znel ešte zúrivejšie, ale vzďaľoval sa.
„Je na druhej strane. Hliadka ho zbadala. Zaženú ho ďalej. Vieš, že sa bojí ohňa a hromov,“ zasyčala rýchlo a zatiahla Ladiva za rukáv.
Bez váhania vyskočil a prikrčený bežal za ňou.
Les bol ich záchranou. Za lesom stála pevnosť a bezpečie.
„Na ako dlho?“ pomyslel si celý spotený, ale rád, že ešte žije.
Čert im bol dlžen túto výpravu. Už ich stála až príliš veľa. Prečo len liezli na túto bohom zabudnutú a prekliatu planétu. Vraj druhý domov pre pozemšťanov! Pche!
Dokážu prežiť, kým k nim doletia záchranné lode?
Nebol si tým tak istý.
*** *** ***
Ilustračný obrázok: Sammie Chaffin – unsplash
Žiaden komentár, buďte prvý.