Ostrov

Tichá hrozba z dávnoveku

V dávnych dobách – v tak dávnych, že sa stratili aj z legiend, existovali na Zemi miesta s mimoriadnou silou. Tajomné brány spájajúce rôzne svety, rôzne dimenzie, rôzne časové slučky v jeden pôsobivý bod.

Niečo ako obrovský železničný uzol, z ktorého vychádzajú vlaky na všetky svetové strany. V pradávnych nezapísaných vojnách mocných bytostí, ktoré by ľudia nazvali bohmi, boli mnohé zničené alebo ich možnosti obmedzené. Tiché a skryté. Zabudnuté nezaujímali nikoho. Veď akoby aj mohli.

Oni však neboli úplne opustené. Len čakali. Dlho, ale trpezlivo. Eóny času sa preháňali vesmírom i planétou Zem, Tá neúnavne krúžila okolo centrálneho Slnka, ktoré sa hnalo vesmírom za nikdy nedosiahnuteľným cieľom. Kruh v kruhu. Kruhy v kruhoch.

Až nastal čas, keď čosi zobudilo komplikované mechanizmy jednej z brán. Hlboko v zemskej kôre sa zablesklo a na okamih z ničoty spoza pootvorenej brány vytryskol gejzír temný ako najtemnejší odtieň černe. Sila gejzíru pohla zemskou kôrou. Dvíhala ju do výšky až sa na zemskom povrchu spod ľadových vôd pustého oceána vynoril ostrov.

Jeden z mnohých a predsa iný. Vody oceánu akoby sa chceli čo najmenej dotýkať novej hory. Stíchli a vytvorili okolo ostrova tichú hrádzu. Akoby chceli chrániť ostatný svet pred niečím, o čom sami nemali ani najmenšie tušenie.
Intuícia matky Zeme však bola neomylná. Pradávne spomienky oživili inštinkty planéty. Morské tvory vedeli a počúvali svoju matku. Avšak ona nemohla zabrániť, aby sa do týchto chladných, strašidelne tichých vôd nedostala ľudská bytosť. Ľudia v svojej pýche sa hnali ako vínne mušky za každou kuriozitou, za každým prejavom planéty, ktorý chceli objaviť, preskúmať, katalogizovať. V mene vedy, v mene slávy, v mene túžby objavovať neznáme.

A tak jedného dňa veľký ľadoborec majestátne rozrážajúci vlny doplával na okraj temného ticha uprostred ktorého čnela kamenná skala nového ostrova. Ťažké mechanizmy spustili menšiu výskumnú loď. Hŕstka ľudí sa na nej vybrala k ostrovu cez tú prapodivnú tíšinu. Za krátko sa okolo nich zrazu vznášala lepkavá hmla. Sivá a hustá tak, že čoskoro stratili ľadoborec z dohľadu.

Kapitán ľadoborca s nepokojom sledoval hustnúcu hmlu. Bola ako ostrý nôž. Preťala spojenie s výskumníkmi. Minúty ubiehali a námorníci sa začali prežehnávať. Mali strach. Akoby celý svet stuhol a zmenil sa na nehybnú hrôzu. Kapitán z výšky kapitánskeho mostíka zrazu čosi zbadal. V rovnakom čase zareagovali aj hliadky. V tichej šedi nehybnej vody sa čerila temná čerň. Akoby tam ktosi rozlial atrament. Hýbala sa. Stúpala spod hladiny a obkľučovala prednú časť lode.

„Motory na plný výkon späť!“ zavelil kapitán. Inštinktívne vedel, že tú zvláštnu živú temnotu neradno skúmať. Prepadla ho predtucha, istá ako smrť, že výskumná loď je stratená.

„Kapitán, … a čo oni,“ chvejúcim sa hlasom namietol poddôstojník.

„Okamžite preč!“

Nekompromisnosť v kapitánovom hlase bola ako alarm, ako výstrel z dela. Stuhnutá posádka sa prebrala z pazúrov ochromujúceho strachu. Loď ožila. Ale…

Ale nepohla sa ani o meter. Motory hučali. S námahou sa snažili pohnúť kolos z vôd, ktoré vreli tou živou čerňou. A potom to prišlo ako blesk z jasného neba. Námorníci padali ako muchy. Zvíjali sa v šialenej hrôze nadnášaní niečím neuchopiteľným až kým z nich neostalo nič.

V zadnej časti ľadoborca naskákalo niekoľko námorníkov do záchranných člnov, ale z pasce tej neznámej a desivej hrôzy sa podarilo uniknúť iba jednému. Trosky jeho člna odnášali vlny oceánu preč v studenom náručí matičky Zemi. V sinavých prstoch kŕčovito zvieral fotoaparát. Jeho prázdne oči nevidomo civeli do náhle jasnej oblohy posiatej hviezdami. Jeho myseľ sa v hrôze ukryla do najtajnejších zákutí existencie.

Hrôzou zasiahnutý človek nemohol vidieť, že tam v tých temných vodách sa niečo dialo. Neprirodzene hladká hladina sa rozvlnila divokými vlnami, v ktorých sa nový ostrov pomaly ponáral. Akoby pospájané spoločnými vláknami sa s ostrovom ponárali aj tie čierne tiene. Švihali tenkými chápadlovými výbežkami a snažili sa uniknúť z väzenia, do ktorého boli vťahované.

Hukot vĺn a stenanie zeme nakoniec ustalo. A svet sa znova vrátil do svojej pokojnej jednotvárnej existencie severských končín. Nezostal žiadny svedok, ktorý by podal svedectvo. Ten jeden, ktorý by mohol, už nebol sám sebou.

A ešte niečo. Skryté a čakajúce.

*** *** ***

Kúsok rozvíjajúci príbeh Anomália.