Traja stopári

Cesta za dobrodružstvom

Po opustenej ceste si vykračovali traja muži s ľahkými batohmi na pleciach. Turisti? Trampisti? Pred nimi sa vinula cesta, na ktorú začala padať hmla. Za nimi to isté. Len oni traja a hmla. A aby sme nezabudli – zapadajúce slnko.

Začalo ich trochu znepokojovať, že kde sa zložia na noc. Vedeli zaspať aj pod širákom, ale nuž… Nuž po pravde, už neboli tí bezstarostní mladíci ochotní vrhnúť sa bezmyšlienkovite za každým dobrodružstvom. Každý jeden z nich už mal čo to odžité a práve teraz mali pred sebou výzvu. Spať pod širákom? To už dávno neurobili. Alebo si nájsť nejakú chajdu, senník, nebodaj ozajstný dom? To bol problém. 

Široko ďaleko boli len oni, slnko, hmla a stromy a cesta vinúca sa do neznáma a stúpajúca mierne do kopca.

Vzadu za nimi sa zrazu vylúpol zvuk motora a dva reflektory prerážajúce hustnúcu hmlu. Rozradostnene divoko mávali rukami v snahe auto stopnúť. Ale ani nepribrzdilo!

Sklamane zvesili plecia a znova vykročili k neznámemu cieľu, keď to auto niekoľko metrov pred nimi zrazu zastavilo. Natešene sa k nemu hrnuli a Jozef otvoril dvere na strane spolujazdca. Strhol sa. Za volantom sedela víla z rozprávky. Blonďavé rovné vlasy jej padali k pleciam, na nenamaľovanej tvári široký úsmev. Bezmyšlienkovite mu zrak skĺzol k nohám, ktoré po kolená zakrývala ľahká kvetovaná sukňa.

Nestačil sa spamätať, keď sa mu na chrbát natlačili kamaráti. Fero a Juro, jeho kamaráti.

…

„Chlapi, netlačte sa. Bol som prvý!“ Jozef sa urputne dral do auta na sedadlo vedľa fešnej vodičky.

„No a čo! Aj my chceme,“ snažili sa ho odtiahnuť Juraj a Fero. Ale napokon to vzdali a rýchlo sa nasúkali na sedadlá za nimi. Strkali do seba a nezabudli uštedriť Jozefovi priateľský štuchanec. Krásna pani s vílovou sukňou naštartovala a vybrali sa do hmlistej krajiny.

„Kam ste sa tak naľahko vybrali? Kam vás odveziem?“ spýtala sa.

Ošívali sa a mrkali po sebe. Šibalstvo im svietilo v očiach. Jozef nakoniec zo seba vytlačil: „Len tak… vyraziť z mesta za krásou vidieka…“ S neskrývaným obdivom si ju obzrel od hlavy až po päty.

„Aha,“ žmurkla na neho. „Takže cieľ neznámy. Očakávanie dobrodružstva?“

„Ani sme nedúfali, že nám niekto v tejto pustatine zastaví,“ vložil sa do rozhovoru Juraj. „Nebojíte sa?“

Žena zrazu odbočila na neudržiavanú cestičku. Auto pohltila hmla.

„Kam… kam to idete?“ zakoktal Fero zrazu veľmi neisto. Nemali by sa báť oni?

V aute zavládlo na chvíľu ticho. Traja muži sa snažili preniknúť cez hustnúcu tmu, ktorá s padajúcim súmrakom pôsobila až strašidelne. Na okraji neudržiavanej krajnici zrazu spomedzi tmavých tieňov zasvietil svetielka. Ako bludičky. A neboli jediné.

Fero zvýskol strachom: „To… to…toto…“

„To nič, len nejaké zvieratá. Prilákalo ich svetlo,“ zasmiala sa žena za volantom a krajnici nevenovala ani len jeden pohľad. Veľmi pozorne sa dívala pred seba.

Chlapi si vymenili neisté pohľady. Čo urobia? Nemali by ju zastaviť? Nakoniec si Jozef dodal odvahu a s predstieranou chladnokrvnosťou sa spýtal: „Kam vedie táto cesta? Pôvodne sme si mysleli, že nás zaveziete do dediny za kopcom. Ale…“

„Tak to ma mrzí. Asi sme si nerozumeli. Nehovorili ste o dobrodružstve?“ odvetila pokojne, nespúšťajúc oči z cesty necesty. „Myslela som si, že trochu dobrodružstva oceníte, či?“

Konečne na neho pozrela. Ledva jej videl do tváre. Hmla, ktorá sa kúdolila v svetlách reflektorov ju osvetľovala takmer mátožným svetlom. Striasol sa a zaboril sa do operadla.

Usmiala sa, nečakane upokojujúco. „Už sme takmer tam.“

V aute znovu zavládlo ticho. Sústredenie i neistota sa dali krájať. Zrazu sa z víriacej hmly vykrojila drevená brána. Chlapi ožili. Civilizácia! Teplo! Jedlo! Teda možno.

Brána sa ako v magickom príbehu sama otvorila. Keď cez ňu prešli, ocitli sa na dvore osvetlenom jednou lampou húpajúcou sa v ľahkom vánku. Keď sa pomaly vysúkali z auta, zistili, že funkciu „samo otvára brano“ vykonal statný chlap vo flanelovej košeli. Zvítal sa so ženou a pohľadom zhodnotil ošívajúcich sa neznámych. Žena ho priviedla bližšie k mužom, pričom vysvetľovala: „Doviedla som hostí. Túlali sa po ceste ako stratené šteňatá. Povedala som si, že ich nenechám spať niekde pod stromom.“

„Ale…“ namietol Jozef. Zo všetkých síl sa snažil predstierať sebavedomie a hrdinstvo.

Ona na neho ale šibalsky žmurkla: „Čo keby vás obťažovali medvede?“

„Me…medvede?“ nezaprel svoju bojazlivú povahu Fero.

„Medvede,“ odtušila pevne. „Inak, ešte som sa nepredstavila. Som Magda a tento statok je môj domov. Tuná Tadeáš,“ ukázala na hromotĺka, ktorý stál za ňou, „mi pomáha s fyzickými prácami a aj pri zvieratách.“

Natiahla ruku pred seba v pozývacom geste: „Poďte, určite ste hlasní i smädní.“
Poslušne ju nasledovali do útulnej vidiecky zariadenej izbice. Naozaj ako stratené štence.

„Máme tu hosťovské izby, takže túto noc sa vyspíte v teple a hlavne v bezpečí.“

Odpoveďou jej bolo radostné zahmkanie. Po tej takmer strašidelnej ceste o tomto raji ani nesnívali. Rozveselene sa štuchali pod rebrá. Z takmer strašidelnej šoférky auta sa napokon vykľula šarmantná pani domáca, ktorá kdesi vyčarila slivovicu a starodávne štamperlíky. Takže ten prvý dojem, keď sa jej strkali celí roztatárení z jej krásy do auta, neklamal.

„A zajtra pomôžete Tadeášovi,“ žmurkla na nich.

Ochotne prikyvovali, i keď spoločnosť toho veľkého chlapa ich ani trochu nelákala. Ale nevypovedaná ponuka na dlhší pobyt bola ako snová almázia.
Pripili si.