Neistá kráľovná 2

Gitkine rozhodnutie ju rozladilo. Keďže mačiatka chorľaveli, nemohla im plne hľadať nové domovy. Nakoniec na to ani nemala dosť energie, lebo práca bol jeden obrovský chaos. Každý mesiac sa modlila, aby už externý prevádzkovateľ konečne opravil chyby systému. Zatiaľ to vyzeralo na cyklické opakovanie sa rovnakých chýb. Niečo sa opravilo, aby sa zas pokazilo niečo iné a potom sa o mesiac objavili opäť tie isté chyby. Na zbláznenie. Už im neostávalo len sa smiať cez slzy, keď im sekretárka so železnou pravidelnosťou s pobaveným úškrnom nosila listy od už notoricky známych sťažovateľov. „Pán Horváth vás znova pozdravuje.“

Anna prestala dvíhať mobilný telefón a obmedzovala aj pevnú linku. Keby len telefonovala, nič by neurobila. Napriek všetkému úsiliu boli ona a jej kolegyne pod enormným tlakom. Chápala tých klientov, chápala pobočky, ale zázraky nedokázala urobiť. Ani nemožné do troch dní. Dostala sa do situácie, že jej bolo jedno, či ju vyhodia alebo nie. Keď niekto na ňu začal v telefóne kričať a domáhať sa svojich práv a nebodaj sa vyhrážal, že sa na ňu bude sťažovať, tak im s kľudom Angličana nadiktovala telefónne číslo na Maurízia. Naviac im aj vysvetlila, kedy ho najlepšie zastihnú. Keď mala chuť trochu zlomyseľne pošpásovať, tak ich upozornila, že s ním treba hovoriť anglicky alebo taliansky a zložila.

„Pane bože, prosííííím. Aspoň tri mesiace kľudu. Vypadnúť odtiaľto aspoň na tri mesiace.“

Túto prosbu vysielala k nebesám čoraz častejšie a s čoraz väčšou naliehavosťou. Zároveň vedela, že je to nemožné. Vedela tiež, že by si mala hľadať inú prácu, ale ani na to nemala dosť síl a energie. Bez toho, by si to uvedomovala, ocitla sa v bláznivom kruhu, z ktorého sa nedalo nijakým spôsobom uniknúť.

Na konci leta tesne pred odchodom na dovolenku si dopriala dvojtýždňový oddych. Jednoducho požiadala svojho lekára o PN. Bola vyčerpaná ako vyžmýkaná handra. Jej nová šéfka Janka ju našťastie nechala v kľude a telefonovala jej naozaj len keď šľahali plamene. Bola za to nesmierne vďačná. Aspoň sa mohla venovať mačaciemu krízovému manažmentu. Musela sa rozhodnúť, čo s Gabrielle a s jej mačiatkami. Kamarátka, ktorá sa jej mala počas dovolenky starať o zverinec, nemala skúsenosti s mačkami a Anna nemala srdce jej skomplikovať život malými nezbednými mačencami. Gabrielle preto zostala s dospelákmi a pre mačiatka boli napokon dohodnuté miesta po dvojiciach v iných depozitoch zastrešujúcej ochranárskej organizácie.

„Aspoň toto vyšlo,“ spokojne si vydýchla, keď tesne pred dovolenkou poodvážala malé drobce do nových dočasiek.
Tak a ešte jedna povinnosť a potom tadá… smer slnečné pobrežie Tunisu a krásny rezort v Tabarke. Nesmierne sa tešila na more, slnko, zlatú pláž, luxusný hotel a hlavne na ničnerobenie. Do kufra si pribalila ľahkú knihu a žolíkové karty. Vedela, že Táňa zoberie „Človeče nezlob se“ a popri slnení a plávaní sa znova pohrúžia do neľútostných bojov o čo najrýchlejšie premiestnenie panáčikov do domčekov. Na ich poslednom pobyte v Tunise prišla na fígeľ ako hrať na víťaza a darilo sa jej biť dokonca aj Táňu, ktorá predtým vyhrávala takmer každú hru.

Toto bola ich tretia spoločná dovolenka na tom istom mieste, len tentokrát boli v inom hoteli asi tak o dva kilometre bližšie k Tabarke. Bolo im to trochu ľúto, ale nič sa nedalo robiť. Krátko po príchode sa však ukázalo, že aj tento hotel má svoje plusy a nič nenasvedčovalo, že by mohol vzniknúť čo i len náznak problému.

* * *

Na letisku ešte zavolala sestrám, aby nezabudli navštíviť matku v nemocnici. Aspoň jeden deň cez víkend. Obe bývali mimo, ale nie zas až príliš ďaleko. Veď napokon bude preč len dvanásť dní a potom po návrate pôjde rovno do nemocnice a mamu zoberie domov.

Pri poslednej návšteve nemocnice ešte pred dovolenkou sa trochu obávala, ako bude ošetrujúci lekár jej mamy reagovať. Anna ho totiž chcela požiadať, aby ju ešte nechali hospitalizovanú. Plánovali ju totiž prepustiť práve v čase, keď mala byť Anna na dovolenke. Na to, aby ju vyzdvihli a ešte k tomu aj zobrali k sebe domov jej sestry ani nepomyslela. Takéto nápady už mala dávno za sebou. Vysporiadala sa s nimi ešte pred Veľkým sľubom. Anna vedela, že všetko musí zvládnuť sama. Napokon Veľký sľub bol sľub, ktorý nebolo možné prelomiť. Ničím. Bol zapečatený veľkou bolesťou a podpísaný neznesiteľnou núdzou pred samotným Všehomírom. Bolo to rozhodnutie, ktoré človek v celom svojom živote urobí len zriedkavo.

V lietadle všetko pustila z hlavy. O všetkých, ktorí boli na nej závislí, bolo postarané, a ona sa plne mohla ponoriť do bezstarostných dní s kamarátkami. Mala pred sebou vidinu dní strávených lenošením na pláži, šantením v mori, slnením sa a samozrejme k tomu patrilo aj dobré jedlo. Taktiež sa tešila na krátke výlety do okolia a hlavne na to, že nemusela ničomu inému venovať svoju pozornosť.

* * *

Tajomstvo výhier v hre „Človeče nezlob se“ bolo v svojej podstate veľmi jednoduché. Presvedčenie, že vyhrá, cítila Anna priamo v prstoch tesne pred hodením kocky. V celej svojej existencii cítila dôveru a istotu. A hurá… padla strana, ktorú si vizualizovala. Zažívala pri tom zvláštny a zároveň veľmi príjemný extatický pocit. Tešila sa, keď ju kocka posúvala k víťaznému zaradeniu panáčikov do domčeka. Dokonca bila aj Táňu.

Avšak zrazu sa niečo stalo.

„Hallo, tu centrála. Čo je s tebou?“ zažartovala Táňa, keď zbadala, ako Annin pohľad neisto vystrelil k susedovi. Ruka sa je trochu triasla a… prehrala.

Čo sa to dialo? Prečo sa jej pokoj a sebadôvera vlnia a lámu v prítomnosti toho mladíka, ktorý ju prepaľoval očami? Anna vyzerala atraktívne. Mala za sebou jeden a pol roka postupného chudnutia. Bola štíhla, vyzerala mlado až dievčensky. Nosila slušivé šaty, ktoré jej príťažlivosť pod horúcim a vzrušujúcim slnkom ešte viac podčiarkovali. Alebo bola za tým jej sebaistota, jej prirodzený úsmev, smiech a nesmelé zapýrenie pri prijímaní poklôn?

Ale nebola dievča. Bola zrelá žena s jasným pohľadom na mužov. Páčili sa jej a vedela oceniť mužnosť a gentlemanské spôsoby, ale nepotrebovala ich v svojom živote. Bola o tom skalopevne presvedčená. A zrazu ju rozhadzuje mladíček, ktorý tvrdí, ako ju miluje?

„Bože, spamätaj sa!“ nadávala sama sebe. Vedela presne, že je to hra. Už to poznala. Vedela, že má tie pohľady ignorovať, robiť sa hluchá k lichôtkam domorodých pokušiteľov.

„Letné lásky sú ako malá letnička, ktorú spáli prvý mráz odlúčenia. Je to len hra na skutočnosť. Nič viac a nič menej! Chceš hrať tú hru?“ rozhorčene sa pýtalo jej prísne a akurátne Ja.

„Hm…“

„Ak áno, tak zabudni na pravú lásku. Uži si to, ale dávaj si pozor. Rozumieš?“

„Hm… keď ale…“

„Huš, nebuď sprostá. Ignoruj ho a basta!“ jej vnútorný Sudca hnevlivo zahriakol nesmelo sa dvíhajúce Pokušenie. „Čo si ľudia pomyslia! …“

Toto bol silný kaliber, ktorý Sudca s veľkou radosťou používal. Čo si ľudia pomyslia… bola veta, ktorá robila zázraky. Pokušenie sa vždy rýchlo schovalo ako nezbedné decko, ktoré bolo pristihnuté pri nejakom nevhodnom šantení.

„Nevhodné šantenie? Kto určil, čo je nevhodné šantenie?“ zamyslela sa Zvedavosť.

„Ja a basta!“ Sudca buchol do pomyselného stola a Anna sa pristihla, že aj ona vykonala podvedome toto rázne gesto spolu so svojim Sudcom.

Krásny a sebavedomý mladík ju však priťahoval ako magnet a zbavoval ju už len svojou prítomnosťou o jej vlastnú sebaistotu. Výsledkom bolo, že sa pri hre nevedela sústrediť a na veľkú Táninu radosť prehrávala za veselého podpichovania zo strany Gitky. Presne vedeli, čo sa to pred nimi odohráva.

Na druhej strane v Anne rástlo sebavedomie žiadanej ženy. Ženy dlho živoriacej za šedivým závojom obyčajnosti. Keď v ten večer schádzala dole do hlavnej haly hotela po elegantne sa točiacich schodoch obutá v zlatých sandáloch na vysokým opätkoch, cítila sa ako kráľovná. Sukňa ľahkých šiat sa jej vlnila okolo kolien, štíhly pás jej obopínal tesný živôtik, na odhalené opálené ramená nad výstrihom jej padali perfektne učesané vlasy a cez padajúce vzdušné kadere preblyskovali jemné visiace náušnice. Užívala si obdivné pohľady mužov, keď spolu s priateľkami schádzali do reštaurácie na večeru. V ten večer však hľadala iba jeden pár očí. A našla ich. Pristúpil k spodnému stupienku schodov a natiahol ruku, aby jej pomohol zostúpiť. So žiarivým úsmevom tú pomoc prijala. Takmer sa pri tej romantickej scéne ako z lacného zamilovaného filmu rozoznela pieseň „Teď královnou jsem já.“

Ten istý večer mal aj tienistú stránku. Anna síce túžila, ale spoločnosť šarmantného muža sama nevyhľadáva. Vždy a všade bola v kruhu svojich priateliek. Nakoniec ten jej obdivovateľ nebol hosťom, ale zamestnancom hotela. Taktiež počúvala svojho vnútorného Kritika a Sudcu a snažila sa svoju náklonnosť kontrolovať a nedávať najavo. Ó, ako sa len mýlila. Nemala ani poňatia ako z nej priam vyžarovala. Ako lúče samotného jasného Slnka. Ten kráľovský večer chcela byť s ním. Hoci v dave, ale svojim spôsobom sama. Keď vedenie hotela pripravilo pre svojich hostí tanečný večer, Anna sa rozhodla, že si s ním zatancuje.

„Aspoň toto si môžem dopriať, či?“ odkázala Kritikovi a Sudcovi. Pokušenie sa celé rozplývalo radosťou a Zvedavosť trochu nadvihla obočie s myšlienkou: „To môže byť zaujímavé.“

Tancovanie Anne moc nešlo. Jej sebavedomie kráľovnej dostávalo trhliny každým stúpením na partnerovu nohu alebo nesprávnou otočkou. Musela priznať svoju porážku. Klasické párové tance jej naozaj nesedeli. Oh, veľmi sa jej páčili, ale sama ich nevedela tancovať. S otrasenou dôverou v svoje schopnosti sa svojmu partnerovi ospravedlnila a lámovou angličtinou ho požiadala o prechádzku.

Hlboká a tichá noc nad rekreačným rezortom bola ako perfektný zvodný dohadzovač pre nesmelých milencov. Anne tá myšlienka preblesla hlavou, pričom Pokušenie nadšene zatlieskalo ručičkami, ale…

„Čo teraz urobíš?“ spýtala sa všetečne Zvedavosť.

„Čo teraz?“ naozaj sa vážne spýtala sama seba. Mladý muž pochopil výzvu na prechádzku úplne presne a jasne. Chytil Annu za ruku a ťahal ju preč z osvetlenej terasy. Narýchlo jej vysvetľoval: „Máme zakázané byť s hosťami…“

Rýchly zvrat udalostí Annu zobudil z očarenia. Prestávalo sa jej to páčiť. Na hranici medzi svetlom terasy a tmavej chodby sa zastavila a vytiahla svoju ruku z jeho zovretia. „Nie… hm nie… takto to nepôjde.“

„Čože?“ roztúžený mladík sa ju pokúsil objať, ale Anne zasvietili všetky červené kontrolky. Vytrhla sa a so smiechom sa ospravedlňovala.

„Prečo sa ospravedlňuješ?“ začudovali sa Zvedavosť, Pokušenie a dokonca aj Sudca.

Ustupovala na svetlo a potom na nespokojného a ohrdnutého muža zamávala „Dobrú noc“ a čo možno najpokojnejšie vstúpila do haly hotela. Do izby, kde spali jej kamarátky, sa zakrádala potichučky, aby ich nezobudila.

„Tak ako?“ ozvala sa ospalo Táňa. Gitka sa posadila na posteli s očakávaním, čo im Anna porozpráva.

„Nuž, čo vám poviem. Hotová katastrofa. Poskákala som mu po nohách a potom som ušla, keď to začalo byť zaujímavé… len neviem pre koho viac…“ Anna sa uľahčene rozosmiala a podrobne im vyrozprávala za neustáleho spoločného chichotania svoje neúspešné takmer romantické rande.

* * *

Na druhý deň si už pri raňajkách uvedomila zmenu. Jej ctiteľ sa držal čo najďalej a nevšímal si ju. Bol to obrat o sto osemdesiat stupňov. Nuž, ohrdnutá ješitnosť? Či ohrdnutá mužská pýcha zvodcu? Anna len zdvihla obočie a venovala sa tomu, načo tam prišla. Dobrému jedlu, oddychu, slneniu, plávaniu a iným lenivým príjemnostiam.

„Pozri tam…“ Táňa pohľadom naznačila smer. „Bože neotáčaj sa. Opatrne!“ zasykla, keď sa Anna bezmyšlienkovite otočila za seba a hľadala to, na čo ju upozorňoval Tánin pohľad. Chvíľu jej trvalo, kým pochopila na čo sa díva. Pod slnečníkom len niekoľko metrov od nich sa jej ex-ctiteľ veselo bavil so ženou. Bola to taká typická bezprostredná Talianka. Jej koketný smiech a reč poznačená silným talianskym prízvukom doliehali až k nim. Bez zábran žartovala s mladíkom, ktorý sa zrazu otočil a pozrel sa krížom cez pláž Anne rovno do očí. To, čo v tých očiach uvidela, sa jej nepáčilo. Odvrátila svoj zrak a vrátila sa ku knihe, ktorú práve čítala. Bola to výzva? Výsmech? Pohŕdanie? Hm…

Hra na ohrdnutého pokračovala do konca ich pobytu. Keďže Anna nemohla odísť bez vysvetlenia a s pocitom zlej krvi, nechala mu odkaz so svojou e-mailovou adresou. Dúfala, že pochopí. Nuž… naivná a neistá kráľovná.

Ale napokon, veď na živote je krásne i problematické, že človek môže prežívať naivnú pubertálnu zamilovanosť nielen v puberte, ale aj v úplne iných etapách svojho života. Na veku vôbec, ale vôbec nezáleží.